Režisér Michal Kunes Kováč natočil v Prešove Sídliskovú poviedku

Prešovčan Michal Kunes Kováč (29) žije už dva roky v Prahe, ale na rodné mesto nezabúda. Natočil desiatky videoklipov pre známe kapely, ale už sa chce zbaviť nálepky „clipového režiséra“. Najnovšie je jeho ambíciou film. Jeden natočil aj v Prešove. Kamery a reflektory zhasli, štáb aj herci sa rozišli domov. Teraz mladého režiséra čakajú hodiny v strižni. Podobne ako mnohých Prešovčanov aj nás zaujímalo, ako vznikol nápad zasadiť dej filmu práve na najväčšie prešovské sídlisko Sekčov.

Miesto a čas sú vždy významné. Čo vás viaže práve k Sekčovu?

Prežil som tu detstvo. Nápad vychádza zo skutočnej udalosti, ktorá sa na tomto sídlisku odohrala pred zhruba 20 rokmi. Je to o mojich spomienkach, citlivých, ale pravdivých. Možno sa v tom príbehu niektorí ľudia nájdu, iných to možno donúti pouvažovať o tom, ako sa to niekedy v živote vie pokaziť.

Režiséri často v teréne upravujú scenár. Stalo sa to aj vám?

Mal som v hlave svoj scenár, ale v pri natáčaní sme s mojim kolegom Davidom Hofmannom z Prahy prišli na to, že ho musíme značne zjednodušiť, ale tak, aby nám zásadná myšlienka či posolstvo neuniklo. Snažili sme sa to urobiť citlivo, lebo je to dráma a môže sa ľudí dotknúť. Verím, že divák sa aj na takej malej časovej osi vžije do teraz už historických udalostí a pochopí zmysel tejto výpovede.

Narazili ste aj na technické komplikácie?

Príbeh sa odohráva na sídlisku v 90-tych rokoch a trochu ma zaskočilo, že na uliciach Sibírska a Ďumbierska sme museli hľadať miesta, ktoré vyzerajú aspoň trochu pôvodne. Napríklad áut vtedy bolo málo, ale terajšie parkoviská praskali vo švíkoch. Aj keď sme mali dobrú spoluprácu s mestom a pokúšali sme sa požiadať obyvateľov, aby v čase nakrúcania parkoviská vyprázdnili, našiel sa človek, ktorý nám tam zaparkoval čierny džíp a tak sme museli široký priestorový záber značne okresať. Komplikácie sme mali aj s umelým dažďom, nevyznel tak, ako sme si predstavovali, tak sme ten záber zrušili, a tak sme zmenili vo filme aj počasie.

Ako sa darilo sídliskovým hercom?

Prešli náročným kastingom, ale sú to predovšetkým deti vo veku 8 až 13 rokov, hyperaktívne, takže štáb na nich musel dozerať. Niekedy to nebolo jednoduché. Vo filme sú dôležité herecké výkony a v záujme autentickosti hovoria hlavné postavy v šarišskom nárečí. Bol som prekvapený, že to išlo ťažšie ako som čakal, lebo teraz už bežne nehovoria v nárečí. Brali to však veľmi vážne a myslím, že vo výsledku to divák ocení.

Ako reagovali obyvatelia sídliska? Pomohli vám alebo vám dali najavo, že ich obťažujete?

S výnimkou parkovania boli veľmi ústretoví. Mesto nám pomohlo zabezpečiť v čase nakrúcania uzávierku Sibírskej ulice, ale veľmi som ocenil aj ľudí, ako bola napríklad pani Kubušová, keď sme pred jej bytom obsadili so štábom celý priestor na nejaké tri hodiny a ona nenamietala. Fandila nám. Našli sa ľudia, ktorí nám varili, finančne nás podporovali, hoci len malými čiastkami, ale ja som im za to veľmi vďačný. Bez nich by sme to asi nedokázali. Postprodukcia bude tiež niečo stáť, takže peňazí nie je nikdy dosť.

Film bude mať asi 20 minút. Kde ho môžu Prešovčania potom vidieť?

To ešte neviem. Chcel by som ho poslať na filmové festivaly a tam sa vyžaduje, aby nebol nikde premietaný. Samozrejme, keď bude hotový, pozrieme si ho so štábom a hercami, ale zatiaľ ostane pre širokú verejnosť tajomstvom. Uvažoval som, že by som ho po festivaloch potom premietol na PO City feste, aspoň som sa tak dohodol s Ninou Šilanovou, ale to záleží ešte na okolnostiach okolo termínov festivalov.