Starší z Prešovčanov si azda ešte spomenú na pomenšieho brčkavého chlapíka s kolísavou chôdzou v modrej baretke, ktorý sa ráno čo ráno s fasciklom pod pazuchou ponáhľal do divadla – tak ho opisujú pamätníci.
Mladší, vlastne všetci, poznajú Arnošta Garlattyho z obrazovky: Posledná bosorka, Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Šťastie príde v nedeľu, Statočný zlodej, z filmov, ktoré nám neustále pripomína televízia.
Vytváral výrazné epizódky, iba v dodnes obľúbenej veselohre Skalní v ofsajde (1960) sa objavil v jednej z hlavných postáv. Ibaže tá bola i jeho poslednou úlohou na plátne.
Na svet prišiel Ernest (jeho pravé meno) Garlatty práve pred sto rokmi 11. 1. 1917 v Poproči.
Už ako osemročný putoval s otcom do Francúzska, tu začal r. 1925 chodiť do školy.
Otec pracoval v bani ako i Arnoštovi bratia a po návrate doma v Gemeri aj on sám.
K divadlu privoňal, keď za vojny narukoval do Martina. Za tri mesiace, kým vypuklo povstanie, stihol vytvoriť v Slovenskom spevokole niekoľko úloh.
V Brezne vstúpil do bojového útvaru baníkov, v ok-tóbri padol do nemeckého zajatia. Koniec vojny ho zastihol v lágri v Görlitzi.
Po vojne krátko hral v Martine, začas bol notárskym úradníkom, skôr ako sa rozhodol natrvalo spojiť svoj osud s Táliou.
Prešovskému divadlu ostal A. Garlatty verný celých šestnásť rokov, až do smrti.
Bez podpory masmédií sa jeho popularita obmedzila síce na Prešov, prípadne na zájazdovú oblasť divadla, zato miestne publikum mu ju dožičilo v miere, ktorú si dnes iba ťažko predstaviť.
Nebol typ milovníka, od začiatku hrával starcov, prevažne vo veselohrách.
„Keď v Mamzell Nitouche zaškúlil ako Loriot do hľadiska, zakaždým sa odtiaľ ozval smiech,“ spomína Júlia Korpášová, kolegyňa z operety.
V pamäti jej však utkvel aj ako muzikant Miller v Schillerovej tragédii Úklady a láska: „Keď mu závere stekali po tvári ozajstné slzy, nielen ja som podľahla dojatiu.“
A Želmíra Kačková, jeho častá partnerka na javisku, dodáva: „Rozosmial nielen hľadisko, ale smiechu sme sa neubránili ani my, jeho spoluhráči.“
Arnošť Garlatty. (zdroj: archív)Súkromný život na zaplakanie
Pravda, v 50. rokoch sa na našich javiskách riešili skôr pracovné problémy, napríklad zával tunelu v Mostoch na východ od Ladislava Mňačka.
Jednako Ž. Kačková pripomína: „Arnošt sa usiloval počlove-čiť, vdýchnuť život aj tej najschematickejšej postave. Pravda, niekedy sme hru mohli iba pretrpieť.“
Popularita, to však bola iba jedna stránka mince.
Jej rub naznačil kritik S. Vrbka pri príležitosti hercovej nedožitej šesťdesiatky: „Súkromný život Arnošta Garlattyho bol často na zaplakanie. Čoraz viac podliehal vášni, ktorá spôsobila a ustavične spôsobuje toľko individuálnych aj rodinných tragédií a spoločenských škôd.“
Pani Kačková pripúšťa: „Pod vplyvom alkoholu sa tento inak nanajvýš príjemný človek zmenil na pravý opak. Urážal okolie, na všetky strany uštedroval pichľavé poznámky, bol vyložene jedovatý.“ Alkohol ho privádzal aj do konfliktu s pracovnou disciplínou.
Manželka Katarína sa napokon rozhodla riešiť rodinné problémy nanajvýš desivým spôsobom.
Na začiatku septembra 1961 sa spolu s Katkou, mladšou z dcér – otec na nej zvlášť lipol – vrhla pod vlak. Osud chcel, že zahynulo iba dieťa (štyri dni predtým začalo chodiť do školy), ona sama prišla o nohy.
Tragédia manželom a otcom otriasla, no keďže hral ďalej, do divadla začalo chodiť oveľa viac ľudí. „Prosto, zo zvedavosti,“ usudzuje pani Kačková.
Lenže ani piť neprestal, ba väčšmi ako predtým, až kým nakoniec ani on nevydržal. Zberá sa vraj „na dlhú cestu“, lúčil sa 21. februára 1962 s priateľmi a známymi.
Správa o samovražde prekvapila jeho dnes už nebohého kolegu Cyrila Ducka práve tak ako všetkých. „Bol veriaci, v peňaženke nosil obrázok Panny Márie. Navyše nevynikal v zručnosti. V prvej chvíli som sa až začudoval, ako si vedel uviazať smrtiaci uzol.“
Naozaj umieral dlho a v mukách, mal vtedy štyridsaťpäť rokov.
Práve C. Ducko prevzal v Svadbe sobášneho podvodníka úlohu, ktorú A. Garlatty skúšal ako svoju poslednú.
„Rozdával úsmev, vlieval do ľudských sŕdc radosť, a sám pre seba nemal dosť síl žiť ho,“ napísali Prešovské noviny.
Tragédia rodiny sa však neskončila. Jeho manželka sa po prepustení z ústavu vrátila do bytu, v lete 1963 sa znovu pokúsila o samovraždu.
Tentoraz úspešne – pád z balkóna neprežila.
Tento text vyšiel v týždenníkoch MY na východnom Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
