PREŠOV. Priestory Záhrady umenia v Prešove v súčasnosti slúžia ako prírodná galéria. Veľký areál má však za sebou bohatú históriu.
Priestory Záhrady umenia, blízko evanjelickej fary a františkánskeho areálu, slúžili v dávnej minulosti ako hradobná priekopa.
Mestské hradby sa v rôznom stave nachádzajú nad záhradou a vedľa nej doteraz.
Pozemok niekdajšieho stredovekého opevnenia bol dlhý 300 metrov a široký 60 metrov. Ohraničený bol z dvoch strán 8 metrov vysokými pozostatkami hradobných múrov.
Poslednýkrát hradbový múr skúmali archeológovia v roku 2016. V minulom roku sa zároveň začalo aj statické zabezpečenie najviac poškodenej časti hradbového múru.
„Prieskum mal okrem iného určiť spôsob zachovania hradbového múru a jeho konečnú podobu,“ informoval tlačový referent prešovskej radnice Milan Grejták.
Záhrada slúžila aj ako bazén
Bývalá mestská hradobná priekopa na juhovýchodnom okraji mestskej pamiatkovej rezervácie slúžila, pred pretvorením na súčasnú podobu v 90. rokoch minulého storočia, aj ako plavecký bazén.
Na toto obdobie si však spomínajú takmer už len pamätníci. V hradobnej priekope vznikol bazén približne pred 60 rokmi.
Bolo to v 50. rokoch minulého storočia, v čase, keď vznikol v Prešove moderný krytý plavecký bazén v súčasných priestoroch Aqua v blízkosti autobusovej zastávky na Veľkej pošte.
Moderný krytý bazén tam postavili v roku 1952. Postupne sa v ňom začali plavecké kurzy aj súťaže.
Práve z tímu plavcov, ktorí trénovali v starom prešovskom krytom bazéne ešte v minulom storočí, vznikla základňa vodnopólového tímu Lokomotívy Prešov.
Krytý bazén v tom čase nespĺňal parametre a začalo sa súťažiť v meste pod hradobným múrom, kde je v súčasnosti Záhrada umenia.
Na plavecké súťaže v tom čase chodili stovky divákov.
Veľkolepá koncepcia a realita
„Myšlienka pretvorenia bývalej mestskej hradobnej priekopy na záhradu umenia sa rodila a dozrievala v Šarišskej galérii od začiatku 80. rokov minulého storočia v mnohých diskusiách s architektmi, výtvarníkmi, pamiatkarmi a nadšencami z rôznych oblastí kultúrneho, spoločenského a politického života mesta,“ opisuje vznik kultúrneho areálu bývala riaditeľka Šarišskej galérie Marta Hrebíčková.
Pre architektov bol priestor záhrady urbanisticky unikátny a atraktívny a hlavným zámerom bolo jej priestory premeniť na vhodný priestor pre budúce kultúrne aktivity s dôrazom na trvalú expozíciu akejsi vonkajšej galérie a výstavy.
Na dne priekopy niekdajšieho stredovekého opevnenia mal podľa projektu vzniknúť areál vysokej kultúrno-spoločenskej a estetickej kvality.
„Aj keď sa po roku 1989, hlavne z finančných dôvodov, nedalo počítať s plynulou realizáciou pôvodnej veľkolepej koncepcie a do našich plánov osudovo vstúpili aj nové majetkovo-právne vzťahy, predsa po základnej úprave terénu časti pôvodnej plochy urobila Šarišská galéria prvé dva kroky k naplneniu krásnej myšlienky,“ uviedla Hrebíčková.
Prvé sochárske diela
V 90. rokoch sa teda v priestoroch uskutočnili dve Medzinárodné sochárske sympóziá pre Záhradu umenia.
V roku 1922 sa uskutočnilo prvé sympózium, kde vznikli tri diela, ktoré sú v záhrade aj dnes.
Ide o diela slovenského architekta Dušana Pončáka a Jána Stupavského zo Starej Pazovej, čo je mesto v srbskej Vojvodine, 30 kilometrov od Belehradu.
Tretím architektom, ktorý prispel svojím dielom v roku 1992,y bol Štefan Tóth z Martina.
V tomto roku bolo vyrobené dielo vysoké 170 centimetrov s názvom Zvieratá, dielo s výškou 270 centimetrov Pučanie a 190 centimetrov vysoká socha s názvom Sarkofág.
Sochy patria Šarišskej galérii
K súčasnej podobe záhrady prispelo neskôr druhé Medzinárodné sochárske sympózium z roku 1994, ktorého sa zúčastnili umelci Juraj Gavula so sochou s názvom Grunt, anglický sochár Simon Hitchens so sochou kameň Ambient a rodák z Prešova Lubomír Purdeš, ktorý má tiež aj v súčasnosti svoje dielo s názvom Neogén umiestnené v priestoroch záhrady.
Sochy vznikali v 90. rokoch minulého storočia na tvorivom pobyte v kameňolome vo Finticiach.
Vtedajšie sympóziá mali slúžiť hlavne na obnovenie prerušenej tradície sympoziálneho hnutia na východnom Slovensku s centrom vo Vyšných Ružbachoch, oživenie kultúrneho života v meste, vytvorením diel nadčasových kvalít aj trvalým obohatením jeho podoby.
Priebeh sympózia technicky a organizačne zabezpečoval odborný pracovník Šarišskej galérie v Prešove Jozef Bodnár, ktorý pred pár rokmi z galérie odišiel a v súčasnosti v nej už nepôsobí.
„V súčasnosti je areál Záhrady umenia mestským majetkom. Sochy umiestnené v jej priestoroch patria Šarišskej galérii,“ uviedol Jozef Riddila zo Šarišskej galérie.
Unikátne ginko
Raritou záhrady umenia je aj strom ginko dvojlaločné, ktorý je botanickým šperkom v systéme zelene mesta.
Do hradobnej priekopy v Prešove sa zástupca tohto vzácneho druhu dostal v medzivojnovom období 20. storočia a dodnes jeho symetrická koruna s priebežným, v hornej časti rozdvojeným kmeňom, dominuje centrálnemu priestoru Záhrady umenia.
Iný zástupca tohto rodu v takom veku sa na území mesta Prešov nenachádza.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
