chlapca z Kamennej Poruby neďaleko Vranova nad Topľou.

Môj otec Jožko sa narodil gazdovi Michalovi a Márii Serafinovcom v starej chyži č. 19 ako najstarší syn v roku 1922. Vtedy nemal veľa možností chodiť do školy, a tak bol najšťastnejší, keď mohol pásť kravy pri porubskom jarku a čítať nejakú zaujímavú knihu, aby sa niečo dozvedel o svete.

Prišla vojna. Slovenská armáda bojovala na strane nacistického Nemecka. Na jar roku 1942 sa uskutočnil riadny odvod mladých chlapcov do armády. Odviedli aj môjho otca. Na vojnu narukovali 1.októbra. Po päťmesačnom tuhom drile nadriadení poslali našich chlapcov na východ bojovať proti Rusom. Na jar 1943 pôsobila jedna rýchla slovenská divízia na Kryme a jedna záložná divízia v Bielorusku pri Minsku a Slucku. Jej príslušníkom bol tiež Jozef Serafín.

Už pri transporte slovenských vojakov vlakom zažili naši prvú naozajstnú vojenskú akciu. Smrti unikli len vďaka tomu, že ich Bielorusi ušetrili. Vlak zostavený zo starých ´dobytčákov´, ktoré boli vystlané obyčajnou slamou, plný ostrihaných ´vygúľaných´ nováčikov, išiel pokojne po bieloruskom vidieku. Otecko sa pozeral dverami, a čo nevidí. Na poľnej ceste mužik s drevenou trojkolkou sa zastavil, otočil sa smerom k vlaku a mocno žehná celý vlak ako nejaký pop. Asi dopredu vedel, čo sa chystá. A skutočne, onedlho vlak narazil na míny a predná časť sa vykoľajila. Iný vlak, ktorý išiel pred nimi s nemeckými vojakmi, však Bielorusi vystrieľali.

Naša divízia sympatizovala s bieloruským národom, a preto bola pre Nemcov veľmi nespoľahlivá. Rozhodli sa ju odveliť v druhej polovici roka, presunúť do Talianska a premenovať na technickú brigádu. V Taliansku slovenskí spolubojovníci prežili americké kobercové bombardovanie. Jedna bomba dopadla len niekoľko krokov od otca. Akýmsi zázrakom nevybuchla.

Väčšina Slovákov chcela prebehnúť na druhú stranu frontu. Najlepšia príležitosť bola v talianskych horách. Niektorým sa to podarilo len s nasadením života. Skupina Serafin, Hurban, Radosa, Brezina za výdatnej pomoci talianskych partizánov narazila po dlhšom pochode na prvé organizované jednotky anglickej armády. V horách spoznali hlad. V ďalšej skupine bol Ján Lazur, žijúci vo Vranove n. T. na sídlisku. Od tej chvíle sa začala písať celkom iná kapitola ich života.

Rád by som poukázal na to, že obaja títo chlapci zo Zemplína sa stali príslušníkmi západných spojeneckých armád. V Afrike v Alžírsku sa dozvedeli od juhoslovanských partizánov, že na Slovensku vypuklo ozbrojené povstanie proti Nemcom. To ich veľmi motivovalo v ďalšom postupe.

Vo Veľkej Británii boli pridelení k československej obrnenej brigáde. Od 2. októbra 1944 sa zúčastnili obliehania francúzskeho Dunkerque. Pri jednom z našich útokov bol Ján Lazur zranený a Jozef Serafin ho odviezol "vlastnou" vojenskou sanitkou do nemocnice v Saint-Mer. Následne bol Ján Lazur vyznamenaný vojnovým krížom. Trvalo ešte necelý rok, kým obaja vkročili do západných Čiech.

Môj dedo Michal už nežil, bol ranený delostreleckým granátom. V jeho tele uviazlo 12 črepín. Bolo to blízko frontu, ktorý sa tiahol mezi Lomnicou a Kamennou Porubou na jednej strane a Sačurovom a Davidovom na strane druhej. Porubská stará mama si myslela, že jej syn Jožko je tiež dávno mŕtvy. Celé roky nemal žiadnu možnosť dať o sebe vedieť.

Pred piatimi rokmi udelila Francúzska republika niekoľkým vybraným bojovníkom, vrátane môjho otca, Diplom za oslobodzovanie Francúzska k 55. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny. K 60. výročiu vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii vymenoval francúzsky prezident Chirac 10 bojovníkov z Českej republiky za rytierov francúzskej čestnej légie a zároveň menovaní dostali Rád čestnej légie ako najvyššie francúzske štátne vyznamenanie. Medzi nimi bol i major Jozef Serafin.

Dňa 6. 6. 2004 sa konal v Normandii slávnostný vojensko-politický ceremoniál. Zúčastnili sa ho žijúci vojnoví veteráni, ktorí bojovali na západnom fronte, ďalej 17 hláv štátov (Bush, Putin, Chirac, atď.) a 11 zástupcov armád celého sveta. Pri tej príležitosti prezident Jacques Chirac osobne odovzdal Rád čestnej légie genmaj. Antonínovi Špačkovi za Českú republiku a genmaj. Antonínovi Petrákovi (predsedovi Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov) za Slovensko.

Toto slávne jubileum si pripomína z účastníkov bojov ani nie celá polovica. Z tohto dôvodu by som chcel pripomenúť nielen pamätníkom, ale hlavne mladšej generácii, aby nezabúdala na rozhodujúcu dobu, ktorú účastníci zahraničných armád prežívali na mnohých úsekoch frontov.

Toho roku si pripomíname:

Január - 60 rokov od najvýznamnejších bojov nášho delostrelectva pri Jasle.

Jún - 60 rokov od vylodenia spojeneckých armád v Normandii, ktorého súčasťou bola aj naša obrnená brigáda.

August - 60 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania.

Október - 60 rokov od začiatku bojov o Dukliansky priesmyk.

To všetko nás zaväzuje k tomu, aby sme si dôstojne uctili pamiatku 360-tisíc našich spoluobčanov Československej republiky, ktorí položili svoje životy v 2. svetovej vojne, a aby sme vzdali úctu tým, ktorí tento zápas priviedli do víťazného konca.

Som rád, že môžem týmto skromným príspevkom pripomenúť udalosti, o ktorých sa málo vie, málo hovorí a azda i menej píše. Aj naši vojaci sa svojimi skutkami zaslúžili nemalou mierou o porážku fašizmu.

Otec mi povedal, že každý deň na fronte sa modlil k Bohu, lebo je veriacim greckokatolíkom davidovskej farnosti, za prežitie a šťastný návrat do vlasti. Keď sa tak stalo, išiel sa v lete 1945 poďakovať na pobožnú púť (odpust) do Domažlíc (Kopček svätého Vavrinca). Večer bola ľudová veselica. Tam poznal 21-ročné dievča z Prahy - moju matku.

Keď televízia vysielala priamy prenos z ceremoniálu v Normandii, bol to obrovský zážitok vidieť starého otca pochodovať v šíku vo vojenskom mundúre spolu s ostatnými veteránmi, niektorí o palici, iní na invalidnom vozíku, všetci mali vyše 80 rokov. Keď som bol s otcom na francúzskej ambasáde v Prahe, vzdala nám francúzska čestná stráž poctu zbraňami.

Rád som chodieval z Čiech na východné Slovensko k svojej babke. Aj ja som chodil pásť ovce so známym porubským bačom Dudašom v čase, keď som ešte nevedel čítať. Naučil som sa hrať na husliach starým zemplínskym štýlom. Raz som vystúpil ako primáš muziky parchovianskeho folklórneho súboru na známych slávnostiach v Strážnici na Morave. Ďakujem Bohu, že som mohol napísať tento príbeh.

Autor: Jiří SERAFIN

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári