Prešovský pesničkár Edo Klena hráva po päťdesiatke viac ako za mladi, jeho Klenoty majú rockový šmrnc, koncertujú, vydávajú albumy a svojím štýlovým presahom oslovujú rôzne generácie fanúšikov. Vrátane mladých metalistov.
PREŠOV. Z legendy sa žiť nedá. Edo Klena je prešovský folkový bard, no zašlú slávu i skepticizmus nechal zapadnúť prachom a zvolil si ťažšiu cestu. Pred niekoľkými rokmi rozbehol kapelu Klenoty, s ktorou úspešne obchádza koncertné pódiá a vydáva albumy. Iný názov pre svoju produkciu než folkrock nepozná, ale pripúšťa, že Klenoty sú štýlovo nezaraditeľné. A vychádza mu to. Viac porozprával v rozhovore pre Korzár.
Hrávate dlhé roky, ale zdá sa, že odkedy vznikli Klenoty, ešte také plodné - koncertné i nahrávacie - obdobie nebolo. Či to je len pocit?
„Je to tak. Postupne sme to rozbiehali, od roku 2006, keď som sa rozhodol, že to budem robiť takto. Po rozpade Východu a takej pauze. Povedal som si, že tá muzika predsa len ma drží, mal som nápady a chcem to robiť.“
Postupne sa to nabaľuje.
„Iná cesta neexistuje. To už dávno hovoril Maťo Višňovský z Chiki liki tu–a, že to len tak môžeme ísť - od koncertu po koncert. Nedá sa spoliehať na médiá či niečo podobné.“
Radili vás k folku. No teraz produkciu Klenotov možno označiť hocijako. Čo teda hráte?
„To, že som bol označovaný za folkového speváka, bola aj pravda. Sme veľmi nevyhranení. Vždy som chcel byť vyhranený, ale nedarí sa mi to (úsmev).“
Aj tie texty sú, škaredo povedané, sociálno-kritické. Dá sa veľmi dobre si ich predstaviť i na punkovom festivale...
„Nie je to škaredo povedané, to je presné, tak to je. Takto to cítim a takto som to napísal. A že to je hudobne surovejšie, to je viac-menej požiadavka doby. Folk sa vytráca zo Slovenska. Akustická hudba to má dvakrát ťažšie. Vyplynulo to tak samo. Odkedy nemáme huslistu Peťa Wittnera, dostalo to už úplne rockový šmrnc.“
Na akých akciách hráte? Hrali ste aj na niečom „divnom“?
„Stalo sa nám, že sme sa akýmsi nedopatrením ocitli medzi metalistami. Bolo to v Prakovciach, čo je metalový kraj.
A?
„Práveže to je prijaté v pohode. Jednoducho, ľudia brali tie texty a zožrali aj reggae. Bolo to fajn. My sme všade netradiční, lebo sme nezaraditeľní. Nevedel som to ináč pomenovať než folkrock, tak nás stále tak zaraďujú, napríklad ideme na Country Lodenicu. A to už nemá s country nič.“
Tam už ste päsť na oko.
„Tam už sme šupa. Lenže aj pre Lodenicu je Country už len názov. Hrá tam kadekto. Nemôžem za to, že každý chce mať nejakú škatuľu, delím muziku len na dobrú a zlú. A snažím sa robiť tú dobrú.“
V dávnom rozhovore ste boli označený za „večného skeptika“ a po rokoch sa to ujalo a viezlo s vami. No pri počúvaní tých textov cítiť nádej. Ako to je?
„Bez nádeje by sa nedalo. So skepticizmom človek dlho nevydrží (úsmev). Je pravda, že aj pred týždňom na Morave pani redaktorka citovala z toho rozhovoru, že hudba prežije, ale hudobníci neprežijú a podobne. Zasmial som sa, aké somariny som kedysi kecal.“
Teda dnes ste optimista?
„Takto. Musí sa to zmeniť v sebe, ja som to v sebe prijal. S kadekým som sa rozprával. Bavili sme sa napríklad so Soňou Horňákovou a ona hovorí, Edo, čo ty vlastne chceš? Veď žiješ, to čo chceš, kam by si sa trepal? Medzi tých do televízie? Tam nemáš čo robiť, je to blud. To by sa muselo všetko otočiť naruby... Preto som sa uspokojil. Povedal som si, že to je to najlepšie, čo mohlo byť. A ľuďom sa to páči, čo je základ.“
V jednej z horúcich noviniek – Hej, vedúci – ste v slohe využili hip-hopový flow. Ako ste sa k tomu dostali a otvorili ďalšie nové dvierka?
„Chcel som niečo také urobiť, lebo nechcem, aby sa ľudia nudili. Treba ich prekvapiť. Aj 51-ročný muž môže dať niečo, čo znie mladistvo a prekvapí. Mne sa páčia aj také veci, počúvam všetko. Možno raz narazím, možno to raz preženiem, ale zatiaľ to funguje.“
A čo terajšia kapela? Vyznievate, že ste zohratí ako hodinky...
„Marcel Kokinčák veľmi dobre zapadol. Je to už náš tretí basák. Jeho predchodca Filip bol fantastický, ale má N3O Acustica, už sa nám kryli termíny a cítil som, že je čas sa po dobrom rozísť. Držím im palce, je to fantastická kapela. Marcel bol už vtedy alternista za Filipa, tak nabehol na sto percent. A mladý gitarista Lukáš Valkučák, on je spokojný v kapele, ak mu môžem veriť, a ja som s ním veľmi spokojný. Bubeník Mišo Gál je inventár...
Stál pri zrode Klenotov...
„On bol ten, čo otravoval. Chce hrať ešte viac než ja.“
Po Republike Šariš vyšiel tento rok album Láska a love. Aký je?
„Je to nové CD, z apríla. Sú to typické Klenoty, naša muzika, ktorú hrávame na koncertoch. Je tam 14 poctivých piesní 'všeho' druhu, s, dúfam, dobrými textami. Je to overené, funguje - pôvodná muzika slovenská, poctivá, naša...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
