Vojnoví veteráni sú dnes už deväťdesiatnici

Aké sú príbehy ľudí, ktorých vyznamenali v Prešove za vojnové hrdinstvo.

Z Lemešian išiel študovať do Baťovian za šustra a ako mladík sa pridal k povstalcom. Na ruskom fronte prešiel k legionárskej armáde, ktorá ho vyslala bojovať na Slovensko, kde ho ale zajali Nemci. Aj také sú príbehy vojnových veteránov.

PREŠOV. Sedemdesiat rokov uplynulo od oslobodenia Prešova. Pri tej príležitosti boli vyznamenaní priami účastníci bojov a odboja, ktorí na fronte i mimo neho dopomohli k oslobodeniu krajiny v druhej svetovej vojne.

Pamätné medaily ministra obrany získalo 63 ocenených.

Toto morálne ocenenie získal aj František Orlovský z Lemešian. V tom čase pôsobil na hornej Nitre ako mladý, šestnásť - sedemnásťročný partizán.

„V televízii bolo, že som najmladší partizán na Slovensku. Teraz som pomaly najstarší žijúci vojak,“ podotkol 87-ročný plukovník vo výslužbe.

Z rodných Lemešian sa dostal do Baťovian. „Bol som mladý, ale mysľou som bol s tými staršími, s ktorými som pracoval vo firme Baťa Baťovany, ako mladý muž Baťovej školy práce. Tam som počul, ako to vyzerá na Ukrajine, v Rusku, čoho sa Nemci dopúšťajú. Cítením som sa dostal na tú stranu niečo robiť. Prišlo Povstanie a 28. augusta som išiel so spolupracovníkmi do hornonitrianskej partizánskej brigády kpt. Trojana,“ hovorí partizán, ktorý operoval na hornej Nitre, až po Nováky.

Veľa spolubojovníkov z tej brigády padlo: „Taká malá skupinka sme potom boli odvelení na letisko Tri duby, kde sa zabezpečovala pristávacia plocha pre pomoc Povstaniu zo strany Sovietskeho zväzu...“

Po skončení druhej svetovej vojny sa pridal k armáde. Pôsobil ako vojak, najprv dlhé roky v západných Čechách, potom sa usadil v Prešove, teda blízko svojho rodiska, a pôsobil na Územnej vojenskej správe.

Za Alojza Vaculíka prevzala medailu jeho vnučka Monika. Foto: Michal Frank

Z Buzuluku do Prahy. Cez Buchenwald

Krušné chvíle zažil pred sedemdesiatimi rokmi Ján Vaľko, pochádzajúci od Sabinova. Dnes má 92 rokov.

„Prešiel som celú druhú svetovú vojnu. Za Slovenského štátu som narukoval, dostal som sa do Sovietskeho zväzu na front ako vojak. Tam sme boli v Buzuluku, odtiaľ som sa vrátil letecky naspäť na Povstanie. Nemci ma zajali a zobrali do Buchenwaldu,“ spomína niekdajší dôstojník, ktorý strávil v koncentračnom tábore šesť mesiacov, až kým tábor neoslobodila Červená armáda.

To bolo už v apríli 1945, Rusi tiahli na Berlín a Ján Vaľko s nimi. Potom sa s nimi vrátil späť do vlasti, do Prahy.

„Boli to tvrdé časy. Zima, boj, chudoba, nebolo čo jesť,“ spomína na vojnu.

Na otázku, či mal strach, odpovedá: „Bodaj by nie, keď kamaráti mi popadali. Išli sme naraz celá čata a vrátili sa dvaja - traja.“

Mestská nemecká komandatúra a gestapo (dnes budova geodézie) v Prešove na konci vojny. FOTO: ARCHÍV MILANA ORSZÁGHA