Dovolím si na úvod trocha zaspomínať. Pred desiatimi rokmi som bol medzi ľuďmi, ktorí boli v hľadisku bratislavskej haly PKO pri prvom historickom titule majstra prešovských volejbalistov.
Len málokto vtedy v eufórii myslel na to, či a kedy sa titul zopakuje. Trvalo to napokon desaťročie.
Prešovský volejbal prešiel za ten čas kľukatú cestu, prežil pády a teraz je po rokoch tvrdej práce opäť na vrchole.
Zažil nedohratú extraligu, zostup do druhej najvyššej súťaže, opätovný návrat medzi elitu so strieborným happyendom v roku 2010, následne barážovú neistotu a pár rokov tvrdej driny pri budovaní konkurencieschopného tímu.
V klube sa pred touto sezónou podarilo dobre zladiť potrebné náležitosti pre úspech, teda najmä fungujúci trojuholník vedenie – realizačný tím – hráči.
Výsledky sa dostavili. Prešov prešiel pod taktovkou Ľuboslava Šalatu extraligou s dych vyrážajúcou suverenitou. Ak by sa nestal majstrom, bola by to podpásovka volejbalovej spravodlivosti.
Čo je mimoriadne sympatické – volejbal opäť lákal ľudí, ktorí zaplnili neraz univerzitnú halu a dokazovali, že tomuto športu rozumejú a majú ho radi.
Majstrom patria zaslúžené ovácie a oslavy. Snáď nebudeme pri Toryse čakať na ďalšie opäť desať rokov.
Táto partia totiž nemusela povedať ani zďaleka posledné slovo. Pre radosť svoju aj fanúšikov.