Tréner volejbalových majstrov Ľuboslav Šalata: Často rozhodujú detaily

Ľuboslav Šalata.
Ľuboslav Šalata. (Autor: SITA/Viktor Zamborský)
Michal Frank|29. apr 2015 o 00:00

Prešov priviedol k titulu. V profilovom rozhovore prezrádza veľa aj zo zákulisia.

Volejbalový klub Mirad PU Prešov doviedol k majstrovskému titulu. Humenčan ĽUBOSLAV ŠALATA (42) trénuje prešovských volejbalistov už päť rokov v kuse, zažil vzostupy i pády. Ako hráč získal tri majstrovské tituly, bol členom reprezentácie a po náhlom konci kariéry sa dal na trénerskú dráhu, o ktorej sníval odmala. A dotiahol to nielen k titulu, ale aj do reprezentácie. Po desiatich rokoch sa do mesta pri Toryse vrátil majstrovský volejbalový titul. So strojcom tohto úspechu sme sa však pozhovárali nielen na túto tému.

Začnime od konca. V play-off ste vyhrali celkovo na zápasy 10:0, čo vyzerá hladko, ale niektoré zápasy boli tuhé boje. Koniec dobrý, všetko dobré. Ako hodnotíte záver sezóny?

Zúročili sme celosezónnu snahu. V koncovkách setov sa ukázalo, že sme mentálne silní. Potvrdilo sa to v zápasoch s Humenným i vo finálových dueloch. V niektorých mal súper bližšie k víťazstvu ako my, ale rozvahou, rozhodnosťou a skúsenosťou sme to v správnom čase preklopili na našu stranu.

Tím sa javil od začiatku silný, napriek tomu ste nemali silné vyhlásenia. Pripúšťali ste však si v play-off aj inú možnosť, či ste boli vyslovene nabudení na titul?

Nie som zástanca veľkohubých vyhlásení pred sezónou. Boli sme si vedomí, že káder máme silný a sme pasovaní do roly favorita na zisk majstrovského titulu. Každý to od nás očakával. Dôležitý medzník v sezóne bola účasť vo finále Slovenského pohára, hoci pre nás neúspešná. Po tom smútku a sklamaní sme si povedali, že na play-off sa pripravíme ešte dôkladnejšie, aby o nás nerozhodovali iné okolnosti než nás vlastný výkon.

Najtesnejšia prehra s VK Spartak VKP Komárno 2:3 vo finále pohára bola taká všelijaká. Cítite dnes ešte ľútosť, alebo vás práve ten neúspech nakopol?

Vtedy sme sa ocitli skutočne na kolenách. Stálo nás to veľa síl aj emócií. Pravda je, že v tom období sme nemali optimálnu hernú formu, lebo sme sa viac venovali kondičke, prišla aj séria dvoch prehier v lige, našich jediných v súťaži. Neboli sme teda v optimálnom hernom ani psychickom rozpoložení. O pohár sme hrali viac srdcom, bolo to viac o bojovnosti ako o kvalite. Po tej prehre sme boli na kolenách a najlepší liek na ubolenú dušu sú ďalšie víťazstvá. Tie prišli hneď, vyhrali sme v Myjave, v Spišskej Novej Vsi, zdvihli sme sa naspäť a pracovali sme na hernej kvalite.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Družstvu určite pomohli návraty skúsených reprezentantov Sopka a Červeňa, ako aj Feňa, ktorý tiež bol v majstrovskom kádri pred desiatimi rokmi. Chytili sa aj ďalší. Hudák si počas sezóny vybojoval miesto v základe a bol motivátorom. Lux tiež potvrdil aj post v základe, dostal sa aj do reprezentácie. Ktorý z hráčov vás prekvapil?

Myšlienku o návrate Sopka a Červeňa do Prešova som nosil v hlave už dlhšie, ale bolo potrebné vytvoriť vierohodný klub, aby sa mali kam vrátiť a prišli sem zúročiť skúsenosti, ktoré nabrali v zahraničí. Vedel som, aký potenciál sa v nich skrýva a čo dokážu. Dôležitú rolu zohral nahrávač Feňo, ktorý tú dirigentskú taktovku chytil do správnych rúk a vedel spoluhráčov usmerniť, pochváliť, ale aj zdupať, ak to bolo potrebné. Aj týchto lídrov. Veľmi dobrú sezónu odohral Ďuro Drobňák, zvlášť vo finálových zápoleniach. Výkonnostný krok vpred spravil Mišo Hudák, Marcel Lux povyrástol popri týchto hráčoch. Ľubo Macko odviedol veľmi dobrú prácu. Bolo na ňom vidno taký hlad po úspechu. Mravčiu prácu pre tím odviedol Tomáš Lampart. Celý tím bol hladný po úspechu.

To rozhodlo?

Dôležité je, aby si každý v tíme uvedomil svoju pozíciu a plnil úlohy, ktoré sa od neho očakávajú. My sme ten tím mali ozaj silný, nielen vďaka veľkým menám, ale aj širšia lavička nám veľakrát umožnila zvrátiť aj nepriaznivo sa vyvíjajúce zápasy. Doslova a do písmena sme hrali sezónu tak, že ju hrali všetci. Nielen základná šestka. A s takým tímom sa potom veľmi dobre pracuje aj na tréningoch, lebo je tam konkurencia, čo je najlepší spôsob pre výkonnostný rast jednotlivcov. A chlapci na seba vedia vytvoriť tlak i počas tréningov, nič si nedarujú zadarmo. Miesta v základnej zostave museli potvrdzovať.

Lavičku tvorili zväčša hráči, ktorí by kdekoľvek inde hrali v základe. Ako to fungovalo?

Každý bol stotožnený so svojou rolou v tíme. Každý chcel dosiahnuť na tie najvyššie méty a nikomu nebolo dávané najavo, že je jedenásty, dvanásty hráč, každý bol pre tím potrebný. Od lídrov po tréningových spolupartnerov.

Čiže sa nevytvárali skupinky?

Určite nie. Kolektív fungoval výborne a náš úspech je výsledok práce celej partie. Stále tvrdím, že volejbal je z kolektívnych športov najkolektívnejší a u nás sa to potvrdzovalo v každej situácii.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Tréner volejbalových majstrov Ľuboslav Šalata: Často rozhodujú detaily