Správca troch hradov Ján Ducár verí, že ich obnova nie je len módnou vlnou

PREŠOV. Päťdesiatnik Ján Ducár má mnoho záujmov. Vyštudoval ekonomiku a riadenie drevárskeho priemyslu, ale od detstva sa zaujímal o históriu, jaskyniarstvo, geológiu aj mineralógiu. Najviac však o hrady v okolí Prešova. Roky najprv pomáhal pri obnove hradov, ale tento rok sa mu splnil sen. Stal sa správcom Soľnohradu, Šebeša a Obišovského hradu. V rozhovore nám o týchto historických pamiatkach prezradil viac.

Čo vás motivovalo k tomu, že ste sa chceli zapojiť do záchrany hradov?

Hradov som prešiel desiatky, ale asi až od roku 2008 väčšinu z nich poznám aj veľmi detailne. Pomáhal som pri obnove Kapušianskeho, Šarišského, Šebeša, Zborovského, Hanigovského hradu, v Čičave aj v Brekove. Som členom Slovenskej archeologickej spoločnosti a za tie roky som sa popri odborníkoch veľa naučil. Ako jaskyniar a vášnivý turista môžem povedať, že som sa stal znalcom šarišskej krajiny a všetky tieto skúsenosti som využil aj na hradoch.

Znalec je vážne slovo. Chce to aj veľa štúdia. Ako ste sa k tomu dopracovali?

Keď človek chce spoznať krajinu, musí poznať nielen históriu, ale aj geografiu, archeológiu a etnografiu. Môžem povedať, že bývam viac- menej v knižnici. Mám doma stovky kníh. Viedli ma k tomu aj rodičia. Obaja boli učitelia. Otec učil dejepis, mama prírodopis a v mnohom ma motivovali práve oni. Niekedy v roku 2008 som sa stretol s Martinom Sárossym z občianskeho združenia Rákociho cesta, a keď som zistil, že rozbieha záchranu Šarišského hradu, rád som sa pripojil. Trochu som mu, ale v dobrom, závidel, že ma predbehol a mal viac odvahy sa do toho pustiť.

Podaril sa aj vám nejaký zvláštny objav?

Už ako chlapec som chcel vedieť, kto nám v regióne v jednotlivých storočiach vládol, akí tu boli miestni šľachtici, čo bolo na konkrétnom hrade, aké sa tam odohrali bitky. Informácie som našiel v historických knihách, ale rád si spomínam aj na potulky s historikom Pavlom Dvořákom po okolitých hradoch. Bol som napríklad pri tom, keď sme na Hanigovskom hrade našli články brány. Bol som asi druhý človek, ktorý ju videl a dotkol sa jej. Pre mňa to bol adrenalínový zážitok. Oblúk sme tak po 300 rokoch mohli vrátiť na pôvodné miesto. Je to niečo iné, ako keď sa v rámci výskumu nájdu klince, kosti, zuby, časti keramiky, mince či šperky.

Po rokoch ignorácie toho, že sa nám hrady strácajú pred očami, sa z ich záchrany stala akási módna vlna. Čo si o tom myslíte?

Som tvrdý Šarišan a lokálpatriot a myslím si, že proces záchrany prišiel v hodine dvanástej. Veci sa pohli dopredu a ja som rád, ale ešte stále sú tu paradoxy. Podľa mňa je ešte veľmi veľa ľudí, ktorí nevedia, kde vlastne žijú. Stretol som napríklad v Podhradíku hubárov, ktorí vôbec nevedeli, že je tam hrad Šebeš. Boli sme práve pod ním, a tak som im poradil, že keď zdvihnú oči, uvidia ho. Vzal som ich potom na hrad a boli prekvapení, že tam je, aký je z neho výhľad a dokonca aj huby po ceste našli.

Hrad Šebeš je vraj akési vaše dieťa. Prečo?

Človeka naštve, keď číta názory turistov a niekedy aj historikov, keď tvrdia, že hrad sa nachádza hlboko v Slánskych vrchoch, a pritom to vôbec nie je pravda. Hrad je rovno nad dedinou a človek zvrchu počuje kotkodákať sliepky aj štekot psov. Keď som objavil, kde sa nachádza, čo bolo asi v roku 2006, chodil som tam pravidelne a premýšľal, ako by sa dal sprístupniť. Okolie bolo zarastené ako prales. Urobil som tam prvý základný chodník z východu na západ aby si tam niekto nevypichol oko. V tom čase sa tam veľmi nedalo pohybovať. Potom dal starosta Podhradíka vyrezať tie najnebezpečnejšie stromy. Keď som o hrade hovoril s chlapmi z OZ Rákociho cesta, postupne sa zrodil nápad vypracovať projekt a požiadať ministerstvo kultúry o zdroje na záchranu. Samospráva v tom bola veľmi aktívna. Z džungle porastu sme odhalili zrúcaniny hradu a v roku 2012 začala jeho obnova. Presnejšie, urobila sa jeho západná strana, na východnej sa ešte nezačalo pracovať. Podpora ministerstva kultúry sa totiž teraz presmerovala na hrady, kde je nadzemná architektúra, ktorú treba prednostne zachrániť, aby nespadli múry a klenby, ale ja verím, že časom sa ešte bude na obnove Šebeša pokračovať.