Ešte by išla do roboty i obehla Prešov. Babka oslávila 102 rokov

PREŠOV. Najstaršia Prešovčanka Anna Dolhyová si v týchto dňoch pripila na svoje 102. narodeniny.

Aj v požehnanom veku jej zdravíčko ešte slúži a priam prekypuje energiou a zmyslom pre humor.

A to i napriek neľahkému detstvu a časom, keď pracovala aj v troch robotách naraz.

Jej rodný list informuje o dátume narodenia 5. 9. 1914, má teda už 102 rokov. Pri tejto príležitosti jej bol zablahoželať v utorok spolu s pracovníkmi mestského úradu aj viceprimátor Štefan Kužma.

Babka pohotovo zareagovala a potvrdila, že si ho pamätá aj z minuloročného blahoželania.

Niekde by šla do roboty

Prvé, čo napadne pri pohľade na ženu s takým vekom, je, že už je konečne na zaslúženom odpočinku.

Ona ale hneď vyvádza z omylu. „Ma to takto nebaví, niekde by som išla robiť, ale už nemôžem chodiť,“ vysvetľuje.

Robiť? A kam? „Hocikam, hocičo. Ja viem robiť. Niekedy som tri roboty naraz mala a zvládla som to,“ prikyvuje.

Oddychovanie nie je pre ňu. „Ja oddychovať nechcem, nenaučená som, do roboty som bola baba,“ vysvetľuje a vraj by si aj zatancovala, ale už nevládze. No zakrepčila si ešte i na svojej stovke.

Robila, ale i zarobila

(zdroj: Mária Pihuličová)

Návštevu ponúka okrem iného i koláčmi. Vraj ich sama piekla, žmurká. A potom sa prizná, že bola vychýrenou cukrárkou a pekárkou.

„Niekedy som veľmi veľa piekla, na svadby koláče. A každý vedel, ktoré sú tie moje koláčiky. Len z týchto mi dajte, ukazovali na moje,“ zaspomínala si.

Žiadne špeciálne zaúčanie nebolo treba. „Tu som odkukala, tam som odkukala. Slúžila som u pána, i tam som sa dačo priučila,“ vysvetľuje.

Roboty sa nebála, vraj sa poriadne narobila, ale nie nadarmo. „Veď predsa som nešla za korunu robiť, ale za peniaze poriadne,“ hovorí so samozrejmosťou.

„Robila som, ale som aj zarobila. Nikdy som nebola bez koruny.“

Slúžila, a predsa mala prednosť

Časť svojho života slúžila, ale vraj u tých väčších pánov, napríklad u notára v Kapušanoch.

„Tam mi bolo dobre. Nikto nejedol polievku, kým som ja prvá nedostala. A pani plakala. Čo plačeš? pýtal sa jej pán. Tak lebo si kázal dať prvej Anne. A on povedal – Ona na nás robí, jej patrí prvá polievka,“ zaspomínala si.

Tiež bola istý čas na fare, kde sa vraj tiež veľa naučila. „Bola som sirota od 3 rokov, ale bolo mi dobre,“ hodnotí.

„Už by som sa bola vo vode utopila. Rodičia mi umreli obaja do roka a baba chcela, aby sme umreli i my, tak nám nedala jesť. A ja som išla cez lavičku cez vodu a išiel i farár. A on, že kam idem. Tak som povedala, že hľadám babku – maminu mamu, ona bola dobrá. Tak poď, je u nás,“ povedal jej vtedy farár a zobral ju k sebe na faru, k babke, ktorá tam slúžila.

Pani Anna si na to obdobie spomína ako na jedno z najkrajších. Teraz sa už počas dní hlavne modlí. A keď už nevidí, tak jej predčítavajú.

S gratulantom. Pamäť slúži výborne, viceprimátora si pamätala z minulého roka. (zdroj: Mária Pihuličová)

Obehla by aj Prešov

Oslávenkyňa spomína, že za mlada sa i nachodila, i narobila, i natancovala. Teraz sa sťažuje hlavne na nohy. „Tie keby mi povolili, hneď by som niekam išla.“

Minulý rok mala za cieľ Ameriku. Teraz už váha. „Už ujo umrel, ale má ešte potomkov, tak by som mala ku komu ísť.“

Ale potom si to rozmyslí a vraj by radšej šla napríklad do Nemecka, lebo plávať nevie a do Ameriky sa dá len cez more. Za hranicami vraj bola počas života len v Čechách.

„Trebalo koruny a ja bula skupa,“ konštatuje babka a všetkých rozosmieva.

Plný stôl totiž hovorí o opaku a štedrej duši. „Ale tak toto hej, toto som vedela, tak po pansky,“ prikyvuje na margo bohatého občerstvenia.

„V hlave by bolo, ale tie nohy. Už neprejdem ani vonku, len keď ma vedú. Ale ja keby som tak vládala, celý Prešov by som obehla,“ zastrájala sa s odhodlaným úsmevom.