Stala sa kráľovnou hudobnej scény a ikonou, ktorú ľudia milujú, hoci dlhé roky prežila v ústraní. Pri príležitosti 60. narodenín, ktoré Marika Gombitová oslávi v pondelok, sa konečne vráti na scénu.

„Apo, dajce mi tot stul do pivnici,“ povedala niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov maličká Marika svojmu otcovi. V pivnici si urobila „skúšobňu“, kde sa hrávala a na dvere napísala „Hudba je môj život“.

Otca jej záujem o muziku tešil, veď talent evidentne zdedila po ňom. Bol síce robotníkom, no hral na husliach, v kostole na organe a krásne spieval.

Rodina s piatimi deťmi žila v Turanoch nad Ondavou. Mali troch synov a dve dcéry – Helenku a Mariku.

Spievajúca strojárka

Keďže aj chlapci mali vzťah k muzike, založili si kapelu Matador. A keď mala Marika 12 rokov, vzali ju medzi seba.

„Tam som s maminým súhlasom a pod dozorom bratov spievala. V ľudovej škole umenia som sa naučila hrať na klavíri a gitare,“ zaspomínala si na začiatky na svojej oficiálnej internetovej stránke.

Keďže odmalička vedela, že sa chce venovať hudbe, po základnej škole si podala prihlášku na konzervatórium. No neprijali ju. Náhradným riešením bola strojnícka priemyslovka v Košiciach. Hudby sa však nevzdala.

„Nebolo to ľahké. Študovala som strojníctvo a popri štúdiu som vystupovala so skupinou Profily,“ skonštatovala Marika, ktorá vtedy najviac uznávala speváčku Janis Joplin a rada spievala jej piesne.

Po čase prešla k orchestru Júliusa Olajoša a jedno vystúpenie s týmto zoskupením jej zmenilo život. Spievali na plese športovcov, kam prišiel Janko Lehotský, chvíľu Mariku počúval a potom sa jej spýtal, či by nechcela ísť do jeho kapely Modus.

A ona chcela. Po maturite v roku 1976 odišla do Bratislavy.

„Objavil“ ju Lehotský

„Mal som také avízo, že v Košiciach je kapela, ktorá sa volá Profily a je tam veľmi šikovné dievča. Hneď na druhý deň som sa na ňu išiel pozrieť na ples, kde spievala. Prekonávala tam určité hlasové výšky a ja som si povedal – tak toto je výborné,“ spomínal na prvé stretnutie s Marikou Janko Lehotský.

Okamžite sa zapáčila aj Mirovi Žbirkovi, ktorý bol síce skeptický, či sa Janko nevybral do Košíc zbytočne, ale keď počul Mariku spievať, okamžite mu bolo jasné, že ide o výnimočnú osobnosť.

V Moduse spočiatku hrala na conga a čakala na svoju príležitosť. Tá prišla na Bratislavskej lýre.

Šťastná a bezstarostná

V roku 1978 si s piesňou Študentská láska vyspievala zlato v domácej, aj v medzinárodnej časti lýry.

„Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Bola som šťastná, bezstarostná. Janko Lehotský, Kamil Peteraj, Miro Žbirka a trošku aj ja sme spontánne objavili niečo ako piesňový poklad. Vládli dobré vzťahy. Boli sme vtedy naivní, myslím, že čistí a rovní. Nevedeli sme poriadne, čo je tlačovka, reklama, ako urobiť rozhovor. Teda všetky tie prefíkanosti, ktoré dnes pozná v populárnej hudbe každý,“ konštatuje Marika.

Z dievčaťa od Stropkova sa stala hviezda. Prišla skladba Vyznanie, ktorá bodovala doma, aj na festivale v poľských Sopotoch, úspešný Neberte nám princeznú a nahrávanie sólových platní.

Posledný november

V momente, keď prežívala najkrajšie obdobie, mala na konte niekoľko festivalových víťazstiev a bronz a striebro v Zlatom Slávikovi, prišla od života poriadne tvrdá facka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári