Viaceré kaštiele v Pečovskej Novej Vsi schátrali

PEČOVSKÁ NOVÁ VES. Prvou písomnou zmienkou o obci Pečovská Nová Ves je darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1248, v ktorej dáva šľachticom do správy majetky šarišského chotára.

Medzi obcami sa spomína aj Nová Ves (Wyfolu či Újfalu), neskôr s prídavkom Pečovská podľa šľachtického rodu Pechyovcov.

Obec má v erbe svätého Ondreja, ktorý drží v jednej ruke knihu a pri druhej je kríž v tvare písmena X, ako symbol jeho mučeníckej smrti.

Z minulosti sa nezachovali žiadne symboly obce, preto erb je pomerne mladý, vznikol v spolupráci s heraldikmi až po zriadení obecných samospráv.

Pripravujú knihu

Obci chýba aj historická publikácia. Zástupca starostu Stanislav Karabinoš zhromažďuje materiály a pracuje na jej vydaní.

Kniha by mala vyjsť o dva roky, pri príležitosti 770. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Určite bude bohatá na historické údaje i autentické výpovede pamätníkov o živote v kaštieľoch i v chudobných chyžiach.

Množstvo pamiatok

Pečovská Nová Ves je bohatá na národné kultúrne pamiatky.

K najstarším patrí kaplnka sv. Jána Nepomuckého, kostol sv. Ondreja a dva renesančné kaštiele zo 16. storočia.

V 18. storočí postavili na Kostolnej ulici ďalšie dva - tentoraz barokové kaštiele a v prvej polovici 19. storočia pribudla klasicistická kúria na Hlavnej ulici, v ktorej dnes sídli obecný úrad. V obci sa zachoval židovský cintorín, no synagóga schátrala.

Ľudia sa tu živili predovšetkým poľnohospodárstvom, pestovali zemiaky, zeleninu, ale v tomto klimatickom pásme sa darilo aj ovocinárstvu.

Prácu nachádzali aj u bohatých pánov, majitelia kaštieľov potrebovali služobníctvo.

V období Rakúsko-Uhorska obec postihlo veľké vysťahovalectvo. Mnoho ľudí odišlo za prácou do Ameriky. Niektorým sa pošťastilo zarobiť viac peňazí, vrátili sa domov a stali sa z nich väčší gazdovia.

Budova obecného úradu, zrekonštruovaný bývalý kaštieľ. (zdroj: TASR/Milan Kapusta)

Obec poznačili aj vojny

Obec bola zatiahnutá aj do vojnových konfliktov. Počas vyhlásenia Slovenskej republiky rád v roku 1919 prišiel do obce obrnený vlak s vojenskou technikou.

Po útoku delostrelectva jeden kaštieľ zhorel a druhý bol natoľko poškodený, že ho už neopravili a postupne zanikol.

Počas druhej svetovej vojny na Kostolnej ulici bývali nemeckí vojaci. Došlo tu k prestrelke s ruskou armádou. Na cintoríne pochovali jedného partizána.

Dobré časy sa pre majiteľov kaštieľov skončili po znárodnení krátko po druhej svetovej vojne. Nový režim ich dal násilne vysťahovať a ich majetky zhabal štát.

Posledným pôvodným obyvateľom kaštieľa na Kostolnej ulici bol István Bornemisza, ktorý je aj pochovaný v rodnej hrobke pod kostolom sv. Ondreja.

Aj jeho rodinu z kaštieľa nedobrovoľne vysťahovali. Na vétrieske ich odviezli preč z obce do jednoizbového bytu.

Jeden z viacerých chátrajúcich kaštieľov v obci. (zdroj: TASR/Milan Kapusta)

Areál kaštieľa chátral

Areál kaštieľa tvoril udržiavaný park s krásnymi drevinami. Noví nájomcovia ho zdevastovali a postupne chátral.

Po páde totalitného režimu Bornemisza kaštieľ získal v reštitúcii späť. Do Pečovskej chodieval na dovolenky a bol tu aj literárne činný. Ale ako lesník TANAP-u býval v Poprade.

Aj majitelia ďalších kaštieľov prišli o svoje sídla. Iba kúria, v ktorej dnes sídli obecný úrad, je ukážkovo zrekonštruovaná.

Po znárodnení v nej bola chvíľu škola, neskôr tu malo výrobné družstvo Pleta prevádzku na spriadanie kordonetu.

Samospráva dom odkúpila od dedičky nehnuteľnosti v dezolátnom stave. Dnes je pýchou obce a v udržiavanom parku sa konajú obecné slávnosti.

Ostatné kaštiele sú v súkromných rukách a podpísal sa na nich zub času. V žiadnom z nich sa nezachoval dobový nábytok.