Dostať sa do práce načas je ako vyhrať v lotérii. Buď máš veľké šťastie a podarí sa ti to alebo máš proste smolu a môžeš to skúšať opäť zajtra.
Ja, bohužiaľ, patrím do tej druhej skupiny a každé ráno zvádzam boj, kto bude na zastávke skôr. Ja alebo autobus. Vraj za mužom a autobusom neutekaj, príde ďalší. V Prešove však táto múdrosť neplatí.
Široko-ďaleko po autobuse ani chýru, ani slychu. Hodinky ukazujú trištvrte na desať. O desiatej máme poradu.
Buď to risknem a pôjdem pešo alebo budem meškať minimálne trištvrte hodinu. Radšej volím prvú možnosť a uháňam zo Sekčova ako naspídovaná veverička.
Do redakcie síce prichádzam len s päťminútovým meškaním, no vyzerám akoby som práve zdolala Mount Everest.
Porada sa dnes nekoná. Ide ma šľak trafiť, že som sa náhlila zbytočne. Utešujem sa aspoň tým, že som urobila niečo pre svoje zdravie. To som však ešte netušila, že o týždeň ma dobehne choroba...
Vytešená, ako týždeň pred výplatou som sa viezla domov na 32-ke. Ej, ale som s tým vykitkala. Vyhnem sa zápcham na stanici a o pár minút som doma.
Očividne si toto isté povedali aj ďalší ľudia a vytvorili kolónu aj na Rusínskej...
,,Keď si chceš oddýchnuť, vezmi si do autobusu knihu,“ smiali sa staršie dámy. No tety, buď máte nervy zo železa alebo priveľa voľného času. Ale nebudem sa už ďalej sťažovať ako šesťdesiatročná frfloška. Pobehnem ja radšej na autobus...
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 41/2016, v predaji od utorka 18. 10. do 24. 10.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
