PREŠOV. O histórii festivalu Jazz Prešov, ktorý sa dožil štvrťstoročia, sa zhovárame s jeho organizátormi Petrom Adamkovičom a Janou Pitkovou.
Takmer žiadne kultúrne podujatie sa nemôže pochváliť tým, čím Jazz Prešov. Obzrime sa preto trochu do histórie.
Vy ste to zakladali s Petrom Kriškom na vysokej škole. Bolo vás viac, napríklad Marcel Forgáč o tom písal do novín. Ako to bolo?
Peter Adamkovič (PA): „Bola to partia študentov, trochu hudobníkov. Bol medzi nami aj Marek Šoltýs, ktorý už 20 rokov žije v Amerike, ďalej Martin Marinčák, náš spolužiak a neskorší sponzor Vladko Polomský, Jano Melich, Miro Ondirko, ktorý sa tohto roku vrátil do zostavy. Proste umelecká brandža, ktorá vtedy študovala na našej „pegečke“. Vtedy to bolo tak, že sme neboli úplne disponovaní na to, aby sme niektoré veci dotiahli do konca. Organizačne áno, ale s ekonomickými a administratívnymi záležitosťami nám pomohol Peter Lipa a Slovenská jazzová spoločnosť. Peter prvý ročník aj moderoval a už tento ročník bol veľmi vydarený, lebo sme mali jednu pecku – zostavu s Američanom, Francúzom a dvomi Rakúšanmi.“
Čiže hneď medzinárodný rozmer.
PA: „Prišiel koncert, ktorý sme vôbec nečakali. Rakúsky inštitút nám ponúkol kapelu zadarmo a hneď to bola senzácia.“
Bolo od začiatku zámerom robiť pravidelný festival, alebo to bola jednorazová akcia?
PA: „Pravdupovediac, nepamätám sa. Uvedomoval som si, že táto partia sa raz rozpadne, keďže mnohí boli študenti z iných miest. Ešte druhý ročník sme robili spolu, v mierne pozmenenej zostave, potom sme ešte s Vladom Polomským a ďalšími experimentovali, jeden ročník s nami robil neskorší poslanec parlamentu Jaro Jaduš, ale potom už do toho prišla Janka Pitková, v roku 1996, vďaka Martinovi Marinčákovi. Išlo o to, že sme to potrebovali administratívne zastrešiť.“
Jana Pitková (JP): „Ako folkloristka som sa v prvom momente zľakla, ale už som ostala.“
Ako si spomínate na svoj prvý ročník a tie nasledujúce?
JP: „Zo začiatku som to vnímala ako výpomoc dobrej veci. Nerátala som s tým, že v roku 2016 budeme spolu robiť 25. výročie. Napokon nielenže z toho vznikla takáto tradícia, ale keď sa spätne pozrieme – koľko generácií hudobníkov rôznych žánrov na tom vyrástlo, že vzniklo džezové oddelenie na umeleckej škole, to sú podľa mňa veľké veci. Stále si hovoríme, že Prešov je Seattle, alebo Liverpool. To je jedno, ale vidno, že tento festival má obrovský význam. Tak to ovplyvnilo mnohých z nás v tom najlepšom slova zmysle, fakt sa v tom Prešove deje niečo zázračné.“
Štvrťstoročie prešovských džezákov napísalo mnoho nevšedných príbehov Čítajte Pri prvom ročníku stál i Peter Lipa, ktorý sa opakovanie vracia na túto akciu. Nezvažovali ste, žeby prišiel aj na 25. výročie?
PA: „Samozrejme. Dokonca sme zvažovali, že by akciu moderoval. Mal však iné povinnosti. Je to teraz komplikované, lebo my sme posunuli termín k Bratislavským jazzovým dňom, v čase, keď sme začali brať tých najväčších interpretov, a Peter má samozrejme povinnosti v Bratislave. Keď by aj chcel vystúpiť, tak len prvý deň, lebo potom mu už prichádzajú hostia, rieši svoj festival.“
Práve v súvislosti s prvým ročníkom festivalu Prešov Jazz bol v novinách rozhovor s Petrom Lipom, ktorý vtedy vyhlásil: Prešov je džezové mesto. Platia jeho slová aj dnes?
PA: „Myslím si, že úplne. Aj náš festival pomohol istej džezovej osvete. Aj džezové oddelenie. Vychovali sme takých muzikantov, ktorí nám robia len česť. Nielenže sám Peter Lipa je rodákom z Prešova, na čo nesmieme zabúdať, ale sú tu mnohé iné, mladšie mená: Matej Benko, Rasťo Uhrík, Gapa, Tomáš Jochman, David Kollár, Vlado Soško, sú ich kvantá.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
