PETROVANY. Rádové sestry dominikánky sa v Petrovanoch v okrese starajú o ťažko zdravotne postihnutých už niekoľko desaťročí.
Ich činnosť neochromil ani totalitný režim, ktorý sa všemožne snažil z prostredia zdravotnej a opatrovateľskej služby cirkevné rády odstaviť.
Kúpil kaštieľ pre sirotinec a ústav
Pôsobenie rádových sestier sa od začiatku spájalo s existenciou Ústavu sociálnej starostlivosti Dr. Vladimíra Pospíšila.
Ten v roku 1923 odkúpil barokový kaštieľ a po úpravách tu zriadil najskôr sirotinec, a potom ústav pre telesne a duševne choré deti.
V roku 1939 žilo v ústave vyše 140 klientov, Pospíšil však odišiel pracovať na ministerstvo do Prahy.
Správu zariadenia zveril sestrám dominikánkam, ktoré sem na jeho žiadosť pozval vtedajší košický biskup Jozef Čársky. Odvtedy sa členky rehole stali súčasťou Petrovian.
"Žili spoločne s pacientmi a všetky svoje schopnosti a sily venovali starostlivosti o svojich zverencov. Veľký zlom nastal v čase nástupu totality v 50. rokoch. Tak ako celá cirkev, aj naša rehoľa to tvrdo pocítila," hovorí o svojich predchodkyniach sestra Edita Vozárová.
Štyridsať rokov bez rúcha
Internované mali byť v tom čase aj sestry dominikánky a hovorilo sa, že ich prevezú niekam do Čiech.
Starí ľudia spomínajú ako ich dedinčania chránili, keď ich chcela štátna bezpečnosť odviesť.
Ústav bol však plný a bez pomoci dominikánok by štátne orgány situáciu len ťažko zvládli, ak by boli odišli zo dňa na deň.
"Nakoniec došlo k dohode, že sestry zostanú, ale dali si tri podmienky. Mala im zostať kaplnka, riaditeľkou má byť jedna z nich a samé si budú môcť vyberať zamestnancov do zariadenia. Podmienkou zo strany štátu bolo to, že nebudú chodiť v habitoch," hovorí sestra Edita.
Dopadlo to tak, že takmer 40 rokov nemohli sestry dominikánky z Petrovian nosiť rúcho.
Útechou im bolo, že mohli viesť spoločný život, starať sa o blížnych a modliť sa. Takto prečkali celé obdobie socializmu.
"Pamätám si ako chodili na omšu. Mali dlhšie tesilové rovné šedé sukne a štrikované svetre alebo vesty takej tmavšej farby. Všetky sestričky nosili rovnaký účes, mali zviazané vlasy do drdola a na hlave mali tmavú silónovú šatku. Tú si dávali dole len výnimočne, keď prišli nejakí hostia do ústavu," spomína rodáčka z dediny matrikárka Marta Frištiková.
Pokračujú v záslužnej práci
Rádové sestry chodili von z ústavu len veľmi málo. Ľudia sa s nimi stretávali väčšinou v kostole. Tam mali vyhradené lavice, na ktoré si nikto nesadal, len ony.
"My sme boli radi, že ich tu máme a pomáhali sme si navzájom. Prežila som tu detstvo a živo si na ne spomínam. Keď sa niekomu niečo stalo, nejaký úraz alebo ho zaskočila choroba, mali sme tu sestričky, tie nám vedeli pomôcť okamžite, preto sme neboli tak často u doktora," hovorí s úsmevom matrikárka.
Dnes už spomínané sociálne zariadenie v tejto obci nie je, pretože krajská samospráva ho presťahovala do Orkucian.
Kaštieľ je nevyužívaný, ale rehoľníčky z Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy tu vybudovali nové zariadenie, ktoré sa stará o starých a nevládnych ľudí, nesie meno ich patróna - Domov sv. Dominika.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
