GIRALTOVCE/KURIMA. Najstaršia občianka Giraltoviec Zuzana Kucháriková oslávila svoje narodeniny už po stý raz.

Narodila sa 24. novembra 1916 v Stuľanoch (okres Bardejov). Teší sa z veľkej rodiny.

Kurimčania naopak smútia za svojou najstaršou občiankou. Mária Mihňáková, rodená Jurkaninová oslávila 8. marca 105. narodeniny. Pochovali ju začiatkom decembra.

Na oslave okrúhlych stých narodenín zablahoželalo najstaršej Giraltovčanke takmer sedemdesiat členov jej rodiny a aj to neprišli všetci.

Zuzana vychovala tri deti – synov Pavla, ktorý bude mať v novom roku osemdesiatku, Jána a dcéru Máriu.

Má jedenásť vnúčat a dva-dsaťsedem pravnúčat. Naj-mladším členom má byť jedna prapravnučka.

„Tri deti sme vychovali, ale nikdy som sa za ne nemusela hanbiť. Boli veľmi poslušní, ľudia mi ich závideli a aj učitelia ich mali radi,“ prezradila jubilantka.

Najväčší strach o ne mala, keď boli choré a lekárom za starostlivosť nosila cukor. Paradoxom je, že viacerí príbuzní dnes pracujú v zdravotníctve.

Giraltovčanka Zuzana Kucháriková jubiluje. Na svete je sto rokov. (zdroj: archív rodiny)

Štvoraké deti

Zuzana je zo siedmich detí. Okrem vlastných i nevlastných súrodencov vyrastala aj so sesternicou, ktorej mama ako trojročnej zomrela.

„Otec mal s prvou ženou dvoch synov a mama tiež jedného chlapca, muž jej zahynul. Keď sa dali dokopy, spolu mali ešte ďalších dvoch synov a dve dcéry. Hoci sme boli štvoraké deti, dobre sme sa znášali a nezhody medzi nami nikdy neboli,“ povedala storočná babička.

Detstvo mala pekné i ťažké. Na rodičov, ktorí ju nedali do školy napriek tomu, že bola múdra, nemala ťažké srdce.

„V škole som sa dobre učila a mala jednotky, ale musela som ostať robiť doma na gazdovstve, či sa mi chcelo, alebo nie. Bratia išli do sveta i do škôl. Všetky roboty som vedela spraviť, na poľnohospodárstve, aj doma,“spomína.

„Kosila som s chlapmi, orala, chodila so statkom. Tkala som pokrovce, vyšívala ručníky a piekla domáce koláče. A dnes mám sto rokov,“ teší sa.

Spomína na to, ako učiteľ povedal jej otcovi, že bude mať hriech, ak ju nedá do školy, lebo má na učenie veľké nadanie. On odpovedal: „Kúp jednu zem a dám ju do školy. Vtedy nebolo ani komu predať zem. Boli to ťažké, ťažké časy.“ Otec to vraj pred smrťou oľutoval, no ona vedela, že iná možnosť nebola.

Pešo do Prešova

Storočná obyvateľka Giraltoviec sa v mladosti vydala do Buclovian. Zaujímavé bolo, že jej sestra mala za muža ženíchovho brata. Prvé tri roky žili v jeho rodnom dome a potom prišli bývať do Giraltoviec, kde žije dodnes.

„Aj v Buclovanoch mi bolo dobre, mala som tam veľmi dobrú svokru. V Giraltovciach bývala mamina sesternica, ktorá nemala deti a stále chcela, aby som prišla k nim. Každý mi hovoril, že nemám nad čím premýšľať, bola tu škola aj kostol. Nechcelo sa mi ísť z väčšieho domu do menšieho. No išli sme. Žili sme spolu, natrápili sa a prežili sme všeličo, no nikdy sme sa nevadili,“ spomína s úsmevom. Vraví, že kedysi sa mali ľudia radšej, ako dnes.

„Veď ktorá žena by už len dnes išla z Giraltoviec do Prešova pešo? Ja som to veru urobila, vybrala som za mužom do nemocnice, keď ochorel.“

Jeho spolupacientom rozdala chlieb. „Bola veľká bieda a hlad. No dala som, čo som mala, hoci som potom zostala sama hladná a nič mi nezostalo na cestu späť domov.“

Neverila, že sa dožije stovky

Žili s manželom spolu vyše šesťdesiat rokov, zomrel pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Zuzana si po jeho smrti myslela, že zomrie skoro po ňom.

„Starala som sa o neho tri roky. Bola som vyčerpaná a zničená, nazdávala som sa, že aj mňa si Pán Boh rýchlo povolá. Prosila som ho, nech ma tu ponechá ešte aspoň dva roky a pozrite sa, koľko som tu odvtedy. Namiesto dvoch je to dvadsaťdva rokov.“

Myslí si, že žije dlho na to, ako ťažko žili. No neželá si nič iné, len zdravie pre seba a aby ju jej deti dochovali k smrti.

„Mala som neľahký život, ale bolo dobre. Boh dopustil, no neopustil. Ďakujem mu veľmi pekne a modlím sa, aby mi dal zdravia. Musíme prijať všetko, ako príde, lebo nie my rozhodujeme, ale on. Jeho vôľa, dokedy budem žiť,“ tvrdí.

Býva síce sama, ale hneď vedľa býva jej rodina, ktorá jej so všetkým pomáha a obľúbenú babku samu nenechajú. Kávu a čaj, ktoré pije denne, si pripraví aj sama. Vážnejšie zdravotné ťažkosti ju netrápia.

„Okrem bežných problémov vo svojom veku nemá žiadne vážnejšie zdravotné ťažkosti, len slabšie počuje a ťažšie sa jej chodí. Pamäť a zrak jej však výborne slúžia. Piesne zo spevníka vie naspamäť, aj keď si už nezaspieva a číta dodnes bez okuliarov. Bez prestania sa modlí, modlitebnú knižku už má až zošúchanú,“ vravia syn Pavol s manželkou Máriou.

Lieky začala brať v sedemdesiatke, keď spadla a operovali jej koleno. „Veľmi rada číta a sleduje televíziu. Všetko, čo má, štedro rozdá nám, deťom, aby sme sa mali dobre.

Najradšej má mäso, halušky a chlieb s kečupom.“ Poradí si aj s nevítanou návštevou. „Raz ju navštívili podomoví predajcovia a chceli, aby kúpila nejaký tovar. Keď zistili, že doma nedrží žiadne peniaze a má vnuka policajta, rýchlo sa hnali preč.“

Muža dvakrát zachránila

Chvíle hrôzy prežívala počas druhej svetovej vojny, keď chceli odviesť aj jej muža.

„Bojovala som za neho. Dvakrát som ho zachránila od vojny, aby ho nepovolali. Keď ho chceli Nemci vziať na zákopy, prišla som na komandatúru. Prosila som tam, nech mi ho neberú, že čo si bez neho počnem s tromi deťmi. Pomohlo to a pustili ho. Druhýkrát ho brali do Nemecka a zase som prosila, nech ho nechajú. Vyslobodila som ho zas.“

Obavy z nebezpečenstva pocítila v tých časoch na každom kroku.

„Ohrozovali ma opití Rusi, ktorí u nás bývali. Boli vyhladovaní, Nemci im zničili zásoby. Pchali sa raz za mnou do kutice, chceli mlieko. Jeden bol viac opitý a pustil sa do mňa. Zo strachu som sa chcela dostať preč cez úzke okienko. Druhý ma ochránil, zastavil ho, aby mi neublížil. Vojna je vojna,“ vzdychla si evanjelička Zuzana.

Najstaršia zo Sloveniek

Začiatkom decembra zomrela v Kurime 105-ročná Mária Mihňáková. Narodila sa v Hankovciach a vydala sa za muža Andreja, s ktorým mala dve dcéry a dvoch synov. Tešila sa aj z dvanástich vnúčat, dvadsiatich piatich pravnúčat a prapravnúčat.

Celý život sa trápila na gazdovstve, modlila sa a pracovala. Bola pobožná, komunikatívna, sčítaná, piekla chlieb pre obec a šila kroje a čepce.

Ovládala naspamäť Sväté písmo a piesne, ktoré dnes mladší nepoznajú.

Žena, ktorá patrila k najstarším Slovákom a bola pravdepodobne najstaršou v regióne, zomrela doma v kruhu blízkych.

O tri mesiace by sa boli tešili z jej 106 rokov.

Vyše storočný život si zaslúžila

Máriu Mihňákovú z Kurimy pochovali začiatkom decembra. Mala 105 rokov (zdroj: rodinný archív)

Hoci starenka užívala lieky len dva roky a vtedy si ešte aj zaspievala, postupne jej už ubúdalo síl.

„Donedávna bola čulá a veselá. No v poslednom čase jej už prestali slúžiť nohy, začala slabnúť. Väčšinu dňa len preležala a prespala. Na svete ju Pán Boh držal dlhšie zrejme preto, lebo žila taký život, aký si zaslúžila,“ prezradila jej vnučka Mária Šebejová s manželom Pavlom, ktorí sa o ňu roky s láskou starali.

„Sú ľudia, ktorí tvrdia, že v starobe nie je čo vychutnávať. Proti ich tvrdeniu stoja životy mnohých starcov a stareniek, ktorí svoju jeseň života prežili v nádherných pokojných farbách. Príkladom je aj pani Mária Mihňáková, ktorá sa dožila úctyhodných 105 rokov,“ uviedla kultúrna referentka Obecného úradu v Kurime Dana Lastivková.

Aj podľa starostu Jána Bartoša je dnes vzácnosť, ak má obec občana s trojciferným číslom.

„Teším sa, že pani Mária patrila medzi tých výnimočných ľudí, ktorým príroda dala do vienka dlhovekosť.“ Najstaršia občianka obce je teraz podľa nich storočná Helena Lastivková, ktorá býva v Šarišskej Trstenej u svojej dcéry a trvalý pobyt má v Kurime.

„Narodila sa 7. mája 1916. Po nej nasleduje 76-ročná Kurimčanka Mária Drangová, narodená 1. augusta 1940, o ktorú sa stará nevesta Terézia.“

To, či bola Mária najstaršou ženou v širokom okolí, ministerstvo presne nezisťuje.

„Požadované informácie sa nedajú spoľahlivo zistiť, keďže pri veľmi starých osobách nie je spoľahlivo zaznamenané úmrtie, teda ho nemajú zapísané,“ uviedla hovorkyňa Tlačového odboru MV SR Andrea Dobiášová.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY č. 49/2016, v predaji od utorka 13. 12. do 19. 12.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári