Je sedem hodín ráno, vstávam do školy a ponáhľam sa, aby som stihol povinný seminár.
Obujem sa a utekám na zastávku v nádeji, že autobus stihnem.
„Bravo, stihol som ho!“ poviem si vždy, keď takmer vypľujem pľúca a naskočím celý zadychčaný do autobusu.
Ľudia na mňa pozerajú, čo tak dýcham a ja si vtedy uvedomím, že som nastúpil do pasce, z ktorej niet úniku. Nie kvôli ľuďom, ktorí na mňa čumia, ale kvôli tomu, že keď sa autobus pohne, tak aj rovno zastaví.
A prečo? Pretože uviazol v asi sto kilometrovej zápche!
Dobre, nie sto, ale aspoň kilometrovej zápche určite. Všetky kamióny z Poľska a autá zo Sekčova, Sabinova, Bardejova, Svidníka, Starej Ľubovne alebo kto vie ešte skadiaľ, sa snažia dostať do Košíc (do práce), a tak upchajú jedinú cestu, ktorá tam vedie.
Snaha sa cení, niektorým trvá aj dve hodiny dostať sa cez Prešov.
A ja stojím v autobuse, držím sa tyčky a tuho premýšľam, prečo som nastupoval do toho prekliateho autobusu a nešiel radšej pešo (alebo prečo som radšej neostal doma?!)
Už sa mi nechce toľko vyhovárať na prešovskú dopravu.
Už to nie je vôbec vtipné! Hlavne, keď niekomu poviem, že môj spolužiak cestoval do školy prešovskou MHD 90 minút.
A šofér ho nechcel pustiť z autobusu a držal ho ako rukojemníka. Haha!
Najprv mi to prišlo vtipné, ale teraz to hovorím ľuďom ako odstrašujúci príbeh z nejakého zlého hororu. Počkať? Cítim pohyb! Autobus sa pohol?
Hurá, už je asi po zápche. Lenže autobus znova zastavuje a ja v duchu hreším, nadávam. Pohli sme sa z miesta asi len o desať metrov. No nič, stratil som nervy, odchádzam za šoférom, prosím ho, aby mi otvoril dvere, vystupujem a niektorí ľudia robia to isté.
Škola je našťastie blízko (najmenej polhodina cesty, pocitová teplota mínus päť a ja som si nezobral čiapku. Zase nadávam.)
Sledujem ako autá stoja v zápche a šoféri sú nervózni ako ja. V aute sedia samozrejme sami. Veď prečo by mali cestovať štyria alebo piati? Nech si každý chodí vlastným autom! (to je ale logika...)
Zamyslený sa dostávam na železničnú stanicu, kde postáva veľká skupina premrznutých ľudí.
Chudáčikovia. Nešiel vám autobus? Nebojte sa, on príde.
„Ale ešte si počkáte. Takú hodinku!“
Nie som škodoradostný, chcel som tým len povedať že...
Kedy dopekla bude dokončený obchvat okolo Prešova?
Veď ľudia potrebujú normálne žiť a nie čakať v zápche alebo na zastávke premrznutí do špiku kostí! To sa nepýtam sám seba, ale všetkých tých, ktorí môžu za to neustále predlžovanie.
Už ma to vážne, ale vážne nebaví.
Myslím, že skôr budú skonštruované lietajúce autá a ľudia nájdu vo vesmíre živý organizmus, ako v Prešove dokončia obchvat. Kompetentní, odpoveď mi prosím napíšte do uvedeného mailu: užsizomňa@nerobte.srandu.
Dostal som sa do školy. Hurá! Ale je neskoro. Seminár som nestihol. Môžem ísť zas domov...
Hor sa do autobusu na dobrodružnú cestu Prešovom!
Tento článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle týždenníka MY Prešovské noviny.
Autor: Juraj Staviarsky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
