Raz vymením obchody za jaskyňu

Už asi tretí deň ma bolia prsty. A to ani v bani, ani v lese nerobím.

Meditujem nad tým, či som sa niekde tresla, či niekto mi na ruku krivo kukol.

Keby som nemeditovala, ale normálne zhodnotila posledné dni, nebolo by čo riešiť.

Už asi presilené svaly (či čo to môže byť?) od neustále ťukania do klávesnice. Tej počítačovej i tej akordeónovej.

Normálne si vravím, že aká to doba nastala. Človek si sedí a i tak je ubolený ako zbitý pes.

Všetko je dajak naopak sveta, ne?

Napríklad aj také sobotné nákupy. Vždy boli asociáciou dopoludnia. Šak nakúpiť, popratať, navariť.

Posledný víkend som nestíhala, ale ako blcha šťastná, že žijem v meste, som si povedala, že veď nakupovať sa dá aj do polnoci. Občas som tak, na sklonku dňa, nakupovala. A rada. Takmer prázdno, pokoj.

Ale ten pokoj chceli aj pracujúci, tak to sekli len do polnoci. Múdry krok. Len ja som so sebou vybabrala.

Prídem na parkovisko pred obchoďák. 20.00 hod. Milión miest parkovacích, ale ani jedno voľné.

Vojdem dnu, jeden z posledných košíkov som ešte našla. Ale také perníkové korenie už nie. Ani v tých najupchatejších škárach.

Tak zas meditujem, čo sa to deje. Ide na nás mor kobyliek? Nie, idú „len“ Vianoce. Zas je tu tá nákupná diagnóza.

A naša chudoba v nákupných košíkoch. V niektorých prípadoch aj v srdciach, ako zisťujem.

Ale Ježiško sa môže narodiť v každom. No ja už som sa rozhodla. Až budem veľká, budem vianocovať niekde v jaskyni. A zoberiem si len tú klávesnicu na akordeóne.

Tento článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle týždenníka MY Prešovské noviny.