SABINOV. Vianoce píšu neobyčajné príbehy. Veľa nechýbalo a v rodine Mareka Andraščíka mohli byť navždy smutné.

Stal sa presný opak a človek, ktorý sa díval smrti do očí, je späť v plnohodnotnom životnom dianí.

O to viac si váži čaro najkrajších sviatkov v roku.

Odchovanec Sabinova

Meno Mareka Andraščíka je mnohým futbalovým fanúšikom na východe Slovenska dobre známe.

Bez akéhokoľvek zveličenia ho možno označiť za jedného z najúspešnejších odchovancov sabinovského futbalu v celej jeho deväťdesiatpäťročnej histórii.

Andraščíkov hráčsky talent bol nespochybniteľný a preto sa po skončení dorasteneckého veku doma dlho neohrial.

Narukoval na povinnú vojenskú službu do Trebišova, kde ho do radov tamojšieho Slavoja zlanáril známy Belo Malaga.

Neskôr nasledovala štyriapolročná anabáza v Ličartovciach, kde sa pričinil o to, že klub z malej dedinky preháňal i slávnych súperov, Slovan Bratislava, 1. FC Košice a ďalších.

Od leta 2005 pôsobil dva roky v Tatrane Prešov, bol i kapitánom zeleno-bielych.

Už v tom čase mal ponuku z Litvy, na ktorú prešovský klub nepristal a tak nasledovalo hosťovanie v Starej Ľubovni.

Pobaltská stopa mu napokon predsa len vyšla a sezónu 2008/09 strávil v litovskom prvoligovom tíme Vetra Vilnius.

Nielen rozmáhajúca sa finančná kríza, ale aj volanie po domove ho priviedlo tam, kde s futbalom začínal.

Respektíve o desať kilometrov severnejšie, do Lipian.

Rutinná prehliadka mu obrátila život naruby

Popri futbale začal pracovať, radosť mu robila rozrastajúca sa rodinka a všetko vyzeralo byť bezproblémové.

Po skončení jesennej futbalovej časti v roku 2011 však prišla rutinná zdravotná prehliadka, ktorá mu obrátila život naruby.

„Pociťoval som bolesti chrbta, ale nebolo to nič strašné,“ začína svoje rozprávanie Marek Andraščík.

Kto si pamätá jeho buldodžiu vôľu a bojovného ducha na ihrisku, ten si povie – nič strašné. Lekári mu urobili krvné testy a zistili tumorové markery.

Vybrali mu uzliny, ale nepomohlo to. Krátko nato sa dozvedel zdrvujúcu správu. Rakovina lymfatických uzlín.

Choroba postupovala veľmi rýchlo. Trénovanému športovcovi začalo spôsobovať problémy aj zdolanie niekoľkých schodov.

„Predprípravu na liečbu mi spravili v Prešove,“ hlboko sa nadýchne a potom to predsa len zo seba dostane.

„Priamo do očí mi povedali, že nemajú dostatok liekov a preto, žiaľ, zomriem. To sa nedá opísať, ako sa v tej chvíli človek cíti.“

Bratovi v bolestiach nadával

V januári 2012 sa Andraščík ako akútny prípad dostal do Národného onkologického ústavu v Bratislave. Aj s odstupom času hodnotí tento krok ako rozhodujúci.

„Ten prístup, to bolo niečo ako nebo a zem. Personál sa ku mne správal mimoriadne ústretovo, absolútne mi nedávali najavo, o akú vážnu diagnózu ide. Naopak, tvrdili mi, že sa nielen vyliečim, ale že znova budem hrať futbal. Že tomu musím veriť a byť silný. V takom prípade môže prísť aj pomoc zhora. Nikto ale nemohol zaručiť, čo so mnou naozaj bude. Také niečo rozhodí aj tie najsilnejšie povahy.“

A to najhoršie mal ešte len pred sebou.