Prehľad tlače v týchto riadkoch robiť nemusím. Ešte aj vtáčky v lese si to čvirikajú.
Veruže, zas je tu niečo, čo zdvihlo na nohy celé Slovensko. A to doslova.
Všetci stoja priam v pozore a čakajú, čo sa bude diať. A ja si myslím, že nič.
Už sa udialo. Kapitána už máme... Len čo bude ďalej?
Mám pár kamošov – vojakov „ozajstných“ -, teda tých, ktorí sa upísali vojsku dobrovoľne.
A teda, nezávidím ani jednému z nich. Ani jednej, keďže i vojačky poznám. Vojenský móres, šichty, zmeny, režim...
Kalap dolu, poviem na plné ústa. Ale všetko sú to „len“ vojačikovia. Bez vyznamenaní.
Vyznamenania dostávať je fajn. Je to skvostné, je to povznášajúce. Len komu a ako?
Že dostal vyznamenanie kapitán pán predseda parlamentu Andrej Danko už vieme všetci.
Niekto sa za celý život nedostane ani len o schod vyššie. Niekto má výstrel raketový. Stačilo len lobovať.
Hej, smejem sa. Ako málo stačí...
Ale zjavne sú výsledky nadpriemerné, keď sa dostalo i nadpriemerného ohodnotenia. Či je adekvátne, to si vie už každý odpovedať i sám.
A ja sa pýtam, o čom je vlastne ocenenie?
Neviem, kto kedy ocení matky a otcov, čo sa starajú o svoje choré deti.
Neviem, kto kedy ocení mužov, čo na úkor rodiny cestujú za hranice, lebo potrebujú z niečoho žiť.
Neviem, kto kedy ocení robotníkov, čo za almužnu drú, len aby niekto mohol i vďaka ich krvavým rukám a zdieračským daniam stavať vily.
Hlavne, že sa oceňuje... Ale reálne problémy ľudí akosi „nevidím“.
Naši páni politici budú stále riešiť takéto žvásty a zastierať biednu úroveň života na Slovensku smiešnymi výmyslami. A zábavkami. Že kto bude mať aké a vyššie ocenenie.
Nielen výsmech, ale rovno boľavá facka to je, spoluobčania moji.
Práve počas uplynulých dní sa konal v Prešove pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 72. výročia oslobodenia Prešova.
Spomínalo sa na tých, ktorí zomreli, mnohí čo i len bez vlastnej tabuľky s menom. Nikto ich nevyznamenal.
A predsa dali to najviac, čo mohli – svoj život. Aj bez toho, aby boli kapitánmi či inými hodnosťami ovenčení.
Búši sa, prízvukuje sa, aby sme sa nevrátili do čias fašizmu a extrémizmu. Aby sme si vážili demokraciu. Ale...
Tí demokrati, ktorí najviac vypínajú prsia, riešia len vyznamenania či prípadne jedenie horaliek v parlamente.
Tí druhí čušia. Navonok. Ich práca je nenápadná, pomalá. No dôsledky môžu byť ešte fatálne.
Tak sa len ďalej hrajme, kto je väčší pán. Lebo tak sa vraví, že ja pán, ty pán, ale niet koho nakopať.
Niet. Možno teraz nie. Ale bojím sa, aby sa čierna história spred vyše 70 rokov nezopakovala.
Potom nepomôže ani celá skriňa vojenských výložiek.
Tento článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny č. 3/2017, v predaji od stredy 25. 1. do utorka 31. 1.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
