PREŠOV. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti ženského hokeja.
Petra Jurčová v súčasnosti oblieka dres extraligového tímu ŽHK 2000 Šarišanka Prešov.
V rozhovore hovorí aj o slávnom bratovi, ktorého priviedla k hokeju i o tom, že vysoké výhry sú trápne.
Medzi ocenených najlepších športovcov mesta Prešov sa dostala Petra Jurčová.
Petra, vy ste po čase (od dôb Martiny Frantovej) prvou zástupkyňou ženského hokeja v tejto ankete. Aj na pódiu ste povedali, že to možno otvorí dvere aj ďalším. Ako to teda hodnotíte?
„Pravdupovediac, neviem, ako to bolo po minulé roky, takže som nevedela, že či tu bol niekto zo ženského hokeja. Myslím si, že ženský hokej išiel celkovo za posledné roky rapídne hore a ako som povedala aj na pódiu, je to šport ako každý iný. V dnešnej dobe môže robiť kto chce, čo chce, tak aj tým som chcela naznačiť, že ak sa možno niektoré dievčatá bola a hanbia za to, nech sa neboja a nehanbia.“
Je to aj olympijský šport. Slovensko na olympiáde bolo, vo Vancouveri. Vy ste boli pri tom. Aké to bolo? Hneď prvý zápas proti najsilnejšej Kanade pred vypredaným štadiónom.
„Paradoxne je to moja najkrajšia spomienka v živote, aj keď sme prehrali, ako sme prehrali, ale hrali sme úvodný zápas olympijských hier proti domácej Kanade v hale NHL, kde hráva Vancouver Canucks pred 19-tisíc divákmi. Čiže ja osobne si z toho zápasu nepamätám vôbec nič, vo vás to evokuje niečo úplne iné, ako keď ste zvyknutí na dvadsať, tridsať ľudí na zápase, aj to rodinných príslušníkov. Takže paradoxne, napriek vysokej prehre, to bola moja najkrajšia hokejová spomienka.“
Aká bola tá atmosféra? Boli ste nováčik, ktorý dosť senzačne postúpil...
„Presne ako hovoríte, bol to náš slovenský hokejový zázrak, pretože sme sa tam nedostali nijako automaticky, ale prešli sme všetkými kolami kvalifikácie. O to viac sme si to vážili, bolo to pre nás zadosťučinenie. Obrovský zážitok.“
Poďme do Prešova. Tu ten hokej možno nakoniec tiež pritiahne ľudí. Na mužov už začali chodiť, ženy zas lámu strelecké rekordy.
Vyhrali ste napríklad 40:0. To už je naozaj veľa.
„Je. To vlastne nebol ani hokej. Cítili sme sa možno viac blbo, ako tie dievčatá, proti ktorým sme hrali. Je to smutné, ale musel prísť asi aj takýto zápas, aby sa možno niekomu na Slovensku otvorili oči. A možno nie. Uvidíme.“
Na druhej strane, stále máte silnejšieho súpera z Popradu. Aj teraz ste s ním síce tesne, ale prehrali. Kedy teda ho zdoláte?
„Vo finále. (Úsmev.) Nechceme to zakríknuť, ale ak pôjde všetko podľa plánu, ako by sme si želali, lebo nikdy neviete, čo sa môže stať, máme ambíciu hrať proti nim vo finále a chceli by sme im oplatiť minuloročnú prehru. Máme oveľa viacej skúseností, viac natrénované. Minulý rok to bolo finále po dlhej, dlhej dobe, takže niektoré, hlavne mladšie dievčatá, z toho boli vyhúkané, mali rozklepané ruky i nohy. Čiže tak to malo byť, aby sa do toho dostali a zžili a verím, že tento rok sa poučia z tých minuloročných chýb.“
Váš brat je špičkový hokejista. Reprezentant pôsobiaci v zámorí. Na olympiádach ste sa minuli. On vo Vancouveri ešte nebol, bol príliš mladý. Minuli ste sa.
„Nebol. Bol až o štyri roky v Soči. Po Vancouveri sme si s bratom povedali, že by bolo nádherné, keby sme spolu išli do Soči, ale nevyšlo to. Bohužiaľ sme vtedy vyhoreli v kvalifikácii v Poprade.“
Pchjongčang sa blíži.
„Momentálne už nepreprezentujem Slovensko, túto kapitolu som uzavrela, takže je to nereálne. Aj keď nikdy nehovorte nikdy.“
Máte 29 rokov. To nie je vysoký vek.
„V ženskom hokeji to nie je tak ako v mužskom. Aj keď každý máme toľko, na koľko sa cítime, či vládzeme.“
Je to rovnaký šport, ale predsa len trochu iný. Čo hovorí brat Tomáš na vaše úspechy a pôsobenie v hokeji?
„Zvláštne je na tom to, že ja som bola z rodiny tá prvá, ktorá chcela hrať hokej. Keď som mala nejakých jedenásť rokov a môj brat mal päť a pol, sme prišli na štadión v Košiciach, držala som ho za ruku a hovorila som, že chcem hrať hokej. V Košiciach vtedy ženský hokej nebol a povedali, nech ten malý príde zajtra. A takto sa dostal môj brat k hokeju. A ešte si pamätám, že keď som začala reprezentovať, on bol o päť rokov mladší, tak som mu nosila pásky na hokejky a podobne.“
Vy ste ho dotiahli k hokeju?
„Áno. Vyrastali sme spolu na ulici. Keď sa človek nad tým zamyslí, ako to bolo, ako to začínalo, je to až neuveriteľné, aké je to teraz.“
Ste z hokejovej rodiny?
„Práveže vôbec.“
Prečo vás teda odmala lákal hokej?
„Neviem. Vtedy bola taká doba, že sa behalo po uliciach a nesedelo sa za počítačom. Tým, že bol brat mladší, všade som ho brala so sebou. Chodila som s chlapcami hrávať futbal, hokej a rôzne športy. Vždy ma to ťahalo k športu a dievčatá skákali gumu, kreslili si na chodník, mňa vždy lákalo niečo robiť, športovať.“
Váš obľúbený klub?
„Zase je to paradox, že som odmalička fandila Detroitu. Odmalička. Yzerman bol môj veľký vzor. A keď sme boli na drafte s bratom a vybral si ho Detroit, tak on dokonca aj vtedy povedal, že to bol vysnívaný klub mojej sestry. Bohužiaľ, teraz by som si priala, aby to bol hocijaký iný tím, v ktorom by hrával (momentálne je náhradníkom, ale podľa posledných správ zo zámoria by sa už mohol vrátiť do zostavy – pozn. red.). Je mi to jedno, len nech niekde hrá.“
Článok vyšiel v týždenníkoch MY na východnom Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
