Stretnúť dnes manželský pár, ktorý by si aj desať rokov po svadbe uchoval počiatočnú zamilovanosť a humor, je vzácne. Ondrej a Erika Kandráčovci sú však živým dôkazom, že to ide. Počas rozhovoru sa „naťahovali" ako pubertiaci a neraz vybuchli do hurónskeho smiechu. Najmä keď Ondrej spomínal, ako svojej vyhliadnutej láske dvoril. Spoločne porozprávali aj o tom, prečo vlastnú svadbu takmer na poslednú chvíľu zrušili a Erika nabonzovala na svojho manžela, že dodnes video z vlastnej svadby nevidel a to sú spolu takmer desať rokov.
O vašej svadbe sa toho veľa na internete nedá nájsť, kedy ste ju mali?
- Ondrej: Ja mám obrovskú pomôcku lebo mám na prsteni vyrytý dátum. 24. mája 2008
- Erika: My sme sa brali v máji, aj keď sa hovorí, že by v máji svadba byť nemala.
Predpokladám, že niekde na východe.
- Ondrej: Výhoda je v našom prípade tá, že manželka je z Lipian a ja som z Krásnej Lúky, čo je dedinka trinásť kilometrov od Lipian, takže sme to mali v Lipanoch. Moja rodina, jej rodina, bolo to pekné. Čo bolo netradičné na našej svadbe, že sme mali obrad veľmi skoro ráno v kostole. Už o jedenástej.
Prečo?
- Erika: Lebo... Ja ani neviem prečo. (smiech)
- Ondrej: Ja viem, lebo keď som ako muzikant v začiatkoch hrával na svadbách, tak som trpel, že kým som zbalil aparatúru a prišiel domov, bolo šesť. Celú nedeľu som mal zničenú. Preto som si povedal, že na vlastnej svadbe sa vyvarujem toho, čo sa mi nepáčilo na tých ostatných.
- Erika: Hostia si to veľmi chválili, že aj na svadbe boli, aj do kostola stihli a ešte sa aj vyspali.
Keď ste začali o jedenástej, kedy ste skončili?
- Ondrej: Okolo polnoci.
- Erika: Všetko to tradičné sa poposúvalo, napríklad redový tanec sme mali okolo desiatej.
- Ondrej: Najviac som sa smial na kapele. Pozval som si cimbalovku z Prešova. Oni boli takí šokovaní z toho, že sa tá svadba začína tak skoro, že nestihli prísť načas. My sme už vchádzali do sály a oni ešte spotení ťahali cimbal. Ale myslím si, že naša svadba bola taká normálna, jednoduchá, nebolo to nič extra okázalé. Mali sme tam rodiny, priateľov.
Aký bol jeden z najkrajších zážitkov?
- Ondrej: Najkrajšie bolo, keď som spieval pesničku Sinu muj, sinu muj. A tam sa spieva - A jak še oženim a jak še oženim, ta še vám premenim. Tak nám ľudia vraveli, že to je ako videoklip.
- Erika: No ale si sa nepremenil.
- Ondrej: Nie, zostal som rovnako dobrý.
- Erika: (smiech)
Na budúci rok vás teda čaká desiate výročie.
- Ondrej: Treba povedať, že za tie roky, čo spolu žijeme, tak sme sa nepohádali.
- Erika: Len raz.
- Ondrej: Áno, len raz a odvtedy sa nerozprávame. (smiech) Ale samozrejme aj u nás je občas hádka, veď to je korenie života.
- Erika: Samozrejme, veď pri bežných veciach vzniknú hádky.
- Ondrej: Jasné, ako napríklad zubná kefka nakrivo. Ja som bordelár.
- Erika: Ale nie.
- Ondrej: No určite, stále na mňa kričíš, že robím neporiadok!
Spomenuli ste starú poveru, že májové svadby sú nešťastné, ale vy ste dôkazom, že to tak nie je.
- Erika: My sme spokojní. Už teraz je veľa svadieb v máji, je to krásny mesiac. Na svadbe sme mali príjemne teplučko, všetko bolo krásne zakvitnuté. Navyše ja mám v máji narodeniny.
- Ondrej: Áno, 29. mája. Nikdy na to nezabudnem a stále ťa niečím prekvapím.
Keď sme pri tých dátumoch, čí nápad bol dať vyryť do obrúčok dátumy?
- Ondrej: Erikin. (smiech)
Tak to veľa vysvetľuje.
- Erika: Ja si dátumy celkom pamätám.
- Ondrej: Horšie je to so mnou.
Takže vy sa už preventívne po Veľkej noci pozeráte na obrúčku, kedy máte výročie.
- Erika: No on to má trošku uľahčené. A meniny mám na jeho narodeniny, čiže to si tiež musí pamätať.
- Ondrej: Áno 2. 2. na Eriku som sa narodil, to bola aj podmienka pre moju budúcu manželku. (smiech)
Koľko ste mali hostí?
- Ondrej: Približne stodvadsať. Manželka tam mala známych až z USA, z Los Angeles. Taká adoptívna rodina.
- Erika: Nesmierne si užili tradičnú slovenskú svadbu.
- Ondrej: Ten pán má korene na Slovensku, aj keď sa narodil už v USA, jeho manželka má zas korene z Poľska, no je tiež narodená v USA, už majú viac ako osemdesiat rokov. On pracoval v NASA, sú to nesmierne vzdelaní a milí ľudia. No a na Slovensko raz prišli zisťovať svoje korene. Išli autom a ty si šla bicyklom?
- Erika: Áno, oni pri tých potulkách prišli k nám. Varila som akurát obed, mali sme vyprážaný ovčí syr, to bolo pre nich niečo nezvyčajné. No a tým, že hľadali svojich predkov a ja som študovala dejepis, som im radila, kam majú ísť a tak a celý rok sme zostali v kontakte. Oni prišli v lete na moje promócie a vzali ma do štátov. No a potom prišli aj na svadbu.
Ako dlho ste sa poznali pred svadbou?
- Ondrej: Veľmi dlho, pol roka. (smiech)
- Erika: No tak, ale to nebolo také, že by sme sa vôbec nepoznali. Tým, že sme rodáci z jednej oblasti, tak sme o sebe vedeli.
- Ondrej: Ja som bol do nej vždy platonicky zamilovaný, ale ona si ma vôbec nevšímala, aj ma dosť odmietala v počiatkoch. Ani sa nečudujem na druhej strane. No a pravda je taká, že som istý čas chodil aj s jej sesternicou.
- Erika: Ale dokopy sme sa dali, až keď bola ona vydatá. No a poznali sme sa aj z vysokej školy.
- Ondrej: Áno, na chodbe sme sa stretávali, vždy som zatajil dych, keď som ju zbadal. Vlasy som mal ako člen kapely Boney M, nosil som kufrík a košele som si kupoval v poľskom meste Leluchów. (smiech)
- Erika: A stále sa mi prihováral, že mi vybaví skúšku.
- Ondrej: A raz som jej u kamaráta vybavil.
- Erika: No, no, no ja som bola poctivá študentka, stále som sa učila.
Kedy sa to zlomilo?
- Ondrej: Na koncerte v Červenom Kláštore.
- Erika: My sme tam boli s partiou zo školy. Išla som za Ondrejom, či si na mňa pamätá. Jasné, že si pamätal. Takže sme sa v júni spoznali a o necelý rok, v máji sme sa vzali.
Tak to museli byť rýchle aj zásnuby.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
