PREŠOV. Telesnú výchovu vyštudoval natruc. Fotiť do novín začal tiež natruc.
Hoci navonok trucovitý, ale vo vnútri dobrácky, taký je legendárny fotograf Viktor Zamborský.
Profesionálny fotograf Viktor Zamborský, rodený Prešovčan, oslávil šesťdesiatku.
Stále ho vídať pozerať do hľadáčika najmä na športových podujatiach, ale aj inde.
Tento fotograf a novinár v posledných rokoch fotí hlavne pod vodou. Práve sa vrátil z Oceánie, kde bol „loviť“ žraloky.
Aj bez jubilea dobrý dôvod na rozhovor...
Vrátil si sa odniekiaľ z Oceánie. Kde si to presne bol?
„Republika Palau. Pre lepšiu predstavu, je to severne od Austrálie.“
Bol si tam fotiť žraloky?
„Potápať sa a popri tom som fotil. Každý deň tam spŕchne i trikrát do dňa. Dažde sú teplé a je jedno, či je človek mokrý od dažďa, alebo vyjde z hotela, kde je klíma a vonku je 80-percentná vlhkosť, takže aj tak má mokré tričko.“
Aké sú základné pravidlá fotenia žralokov pod vodou?
„Človek by nemal panikáriť, preceniť svoje sily. Keď už má skúsenosti, nemá už strach z vody, ale je tam nejaký rešpekt. Musí si človek dôverovať. Človek by mal byť vypotápaný, aby nezmätkoval. Nedajú sa používať fotoaparáty, ktoré sú vonku, respektíve dajú sa, ale treba na ne kúpiť špeciálne puzdro. Najlacnejšie puzdro na zrkadlovku stojí 1 200 eur. Keď chceš používať blesk, potrebuješ dva, puzdro naň stojí 500 eur a stačí malá špinka, ktorú človek nevidí a vytopí foťák. Ja už som vytopil tri. Takže to už riešim tak, že fotím mydlovou krabičkou, to sú malé kompakty. Mám aparát v puzdre, môžem ísť do 60 metrov. Bol som už v hĺbke 55 metrov a fungoval.“
Bol si v Mexiku, v jaskynných systémoch na Yucatane, v Thajsku, v Chorvátsku, ale chodievaš sa potápať aj u nás. Na Ružíne, Štrbskom plese a podobne. V čom je najväčší rozdiel? Je vôbec zaujímavé pre teba aj toto naše sladkovodné prostredie?
„Rozdiel je vo vode. Slaná voda je hustejšia... V našich vodách je pomaly mizerná viditeľnosť. Keď vidíme na dva metre, hovoríme, že je to dobré. A keď sa človek potápa v takých vodách, kde nevidno, zvykne si, naučí sa orientovať podľa kompasu, ináč to nejde a príde do mora, kde vidieť na 30, 50 i 100 metrov, tak je to akvárium. Tak tomu hovoríme. Sú tam farebné koraly, rybičky.“
Baví ťa po takom zážitku sa ísť potápať aj niekde tu na Slovensku?
„Baví. Je to ako s lyžiarmi. Tiež pôjde na jeden kopec, aj na druhý a lyžuje sa. Stále je to niečo iné. Ak keď pôjdem stokrát na Ružín, stále tam niečo nové objavím. Sem tam aj ryby vidno (úsmev).“
Ktorý je tvoj fotografický naj úlovok spod hladiny?
„Teraz som nafotil manty, žraloky. Dokonca som nafotil rybu fish mandarin, ktorá má možno 2-3 centimetre, je veľmi plachá, ale podarilo sa mi ju nafotiť.“
Ako si sa dostal k potápaniu?
„Bol som v Egypte s jednou cestovnou agentúrou a mali sme možnosť zašnorchľovať si. Nemám problém sa potápať aj bez vzduchu. Zažil som v hĺbke 5 metrov. Bola tam možno stovka barakúd otočená proti sebe. Vyzeralo to ako bojujúce ponorky. Vtedy som ani nevedel, že sú to barakudy, pre mňa to boli veľké ryby. Vtedy som si pomyslel, že mať tu tak bombu a fotoaparát. To bolo v roku 2003. Vyskúšal som si tam aj potápanie. Vlastne som dohnal učivo z potápania v škole, ktoré som vynechal pre žltačku. Mali sme celý semester potápanie, ale ten som vynechal.“
To vážne?
„Áno. Študoval som telesnú výchovu a pri brannej bolo v jednom semestri aj potápanie.“
Nie si vyštudovaný fotograf. Ako si sa dostal k fotografovaniu?
„K fotografii ma priviedol otec, ktorý v časoch, keď ešte nebola rozšírená farebná fotka, ju skúšal. Hovoril, že minul na to 500 korún, kým mu vyšla prvá fotka. Mamin brat tiež robil fotky. Ako chlapec, prváčik, som videl v komore ako prebieha celý proces.“
Kedy si spravil prvú fotku?
„Bolo to ešte na základnej škole. Viem, že na nej bol dedko. Ako rúbe drevo, alebo niečo také. Dostal som na Vianoce fotoaparát Ľubiteľ 2 od otca. Bol som asi ôsmak, možno ešte mladší, už si to nepamätám. Potom na strednej škole som už dostal bajrotku, ten už bol na kinofilm. Fotil som celú strednú školu, po brigádach, výletoch, ako vedúci v pionierskych táboroch. Dokonca som bol v jednom pionierskom tábore v Levočskej doline, ktorý patril ministerstvu vnútra a bol tak vybavený, že tam bol fotoaparát i tmavá komora, takže každé decko odchádzalo domov s fotografiami.“
Ako si sa dostal do novín?
„Niektoré veci človek robí napriek. Nemyslí si, že ich bude robiť. Telesnú som vyštudoval preto, že mi telovýchovný lekár povedal, že mám skoliózu a nemôžem hrať stolný tenis. Tak som povedal, že vyštudujem telesnú. A keď som začal fotiť, otec mi povedal, že neviem robiť fotky, tak som povedal, že ich budem dávať do novín. Zasmial sa, ale po rokoch uznal, že som mal pravdu.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
