PREŠOV. Aktuálna divadelná sezóna sa v prešovskom DJZ nesie v ruskom duchu s podtitulom Ďakujeme. Ďalší titul vybrali z pera Alexandra Sergejeviča Puškina. Je ním Eugen Onegin.
Hlavnú rolu Eugena si zahrá Boris Srník, ženská hlavná rola patrí Veronike Husovskej.
O réžiu sa postaral hosťujúci režisér Marián Pecko. Ten si do DJZ našiel cestu už piatykrát.
Výber titulu priznáva ako tak trochu sebecký počin.
„Poviem, že trošku egoisticky som niečo také potreboval, potreboval som pracovať s veľkou literatúrou, s poéziou, s veršom, akosi sa sám očistiť, upokojiť,“ povedal na margo výberu Pecko.
Výstavbovým prvkom je verš
Režisérovo rozhodnutie sa stretlo v DJZ s priaznivým ohlasom.
Keďže Marián Pecko už prešovský ansámbel pozná, o hlavných rolách nemal pochybnosti. Všetci navzájom priznali, že ich skúškové obdobie obohatilo nielen herecky, ale najmä ľudsky.
Výsledkom je vyše 2,5 hodiny trvajúce predstavenie, ktoré má však jednu výnimočnosť. Celé je postavené na veršoch. Pomohlo, či naopak sťažilo to hercom prípravu?
„Mal som rešpekt pred veršom, hrať veršovanú hru nie je jednoduché,“ priznal predstaviteľ Eugena Boris Srník.
„Strávil som nad tým veľa času, nie je jednoduché verš podať tak, aby pekne vplával do uší, bol zrozumiteľný,“ prezradil.
Postava Eugena? Aj o pokore
Svoju rolu vnímal ako veľkú výzvu. „Dostať postavu Eugena Onegina, pre mňa to znamenalo veľmi veľa, veľa pokory, vedel som, že ma čaká veľa práce, že to nebude jednoduché. Mám na svojich pleciach to, že viem, že ja tam to predstavenie musím rozbehnúť, jednoducho musím viesť toho diváka od začiatku do konca,“ povedal Boris.
Pri naštudovaní svojej roly presne vedel, čo od neho režisér chce, nutné však bolo zladiť všetky činnosti, vrátane veršovaného textu.
„Najprv som sa učil ten text, potom ďalšie činnosti. Je to veľmi náročné, možno to tak nevyzerá, ale kým sme to všetko zladili, tak to nejaký čas trvalo,“ povedal po generálke s úsmevom divadelný Onegin.
A ako na seba prezradil, ešte na skúškach bojoval s vetou o mazurke, ktorá „nešla do úst“, no nakoniec na generálke „vypálila“ bezproblémovo.
Symboly v hre i v scéne
Hra viackrát príjemne „vyruší“ neočakávanými prvkami, napríklad aj v podobe moderných artefaktov, ktoré dotvárajú 200 rokov starú hru. Vraj s tým prišiel režisér.
„Nás to veľmi potešilo, že také niečo sa tam objaví, prelína sa tak súčasnosť s tou históriou,“ zhodnotil Srník.
Režisér tento zámer pripísal snahe vytvoriť napätie.
„Keby sme v divadle mali všetko tak, ako očakávame, tak by sme možno mohli mať aj to divadlo prázdne. Nejaké prekvapenie, nejaký kontext musíme nachádzať, aby sme aj takýmto spôsobom vraveli, že ten príbeh sa môže hocikedy, hocikomu z nás zopakovať,“ vysvetlil režisér Marián Pecko.
Obdobne je to aj so scénou, ktorá ostro kontrastuje so samotným prostredím, do ktorého je dej vsadený.
Podľa Pecka má „Onegin divákom čo povedať aj po dvoch storočiach“.
Eugen Onegin. V zajatí žien. (zdroj: TASR/Milan Kapusta)Zabrať dali i stoličky
Hlavnú ženskú rolu, postavu Táne, si zahrala Veronika Husovská. „Je to krásna postava a je vnútorne plná rôznych farieb, pocitov a emócií, dobre sa mi hrá, som za ňu neskutočne vďačná,“ vyznala sa Veronika.
Tá na pódiu predviedla i úžasné herectvo založené na fyzickom stvárnení. A neraz bolo treba i veľa sily.
„Pre mňa bola veľká cesta stoličky. Preniesť ich z bodu A do B, nie sú ľahké ako vyzerajú. Ale keď si človek nájde tú svoju cestičku, tak potom sa to pekne prepojí k tej postave a všetko mu dá zmysel,“ zhodnotila Veronika.
Chlap na rukách i na saniach
Bohém Eugen si v predstavení užíva pozornosť žien. Boris Srník sa tak dostáva napríklad do pozornosti šiestich dám naraz.
„Máme sa s tými kolegyňami všetci veľmi radi, atmosféra bola veľmi príjemná, nenastal problém, pomáhame si, radíme si. A šesť žien? Ja by som zvládol aj desať,“ skonštatoval so smiechom Srník.
A ako dodal, v svojom veku sa rád sa na hereckých doskách prenesie do čias mladosti a znova si zabŕdne do čias žúrov.
Svojho hereckého kolegu si pochvaľovala aj Veronika. Aj keď to neraz nebolo ľahké, a to doslova.
Napríklad, keď si ho musela doslova potiahnuť. Aj tu však našla krásnu symboliku.
„Mám rada scénu, keď ťahám Borisa na sánkach, lebo tam cítim veľmi pekné prepojenie medzi ním a mnou,“ povedala Veronika s úsmevom.
Eugen Onegin je bravúrne pripravené spracovanie, ktoré viackrát prinúti k zamysleniu napríklad aj o tom, čo vlastne láska či život sú.
Tento článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny č. 9/2017, v predaji od stredy 8. 3. do utorka 14. 3.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
