VRANOV NAD TOPĽOU. Talentovaný Vranovčan ONDREJ ZAJAC (25) študuje architektúru v Prahe a venuje sa experimentálnej avantgardnej gitarovej hudbe.

Tá sa predáva (pravda, v malých nákladoch) v celom svete, najnovší album vyšiel na pre mnohých už zastaranom nosiči – magnetofónovej kazete.

S inšpiratívnym mladým umelcom sme sa rozprávali vo Vranove.

Vyšla kazeta s názvom ICU. Vraj súvisela s vašou operáciou. Čo je to za album a ako vznikol?

„Nuž, nie je to ani album, ale EP, moje debutové. Je to zvláštne, lebo som podpísaný už pod štyrmi - piatimi nahrávkami. Vzniklo tak, že som bol po operácii uväznený v byte a nevedel som, čo so sebou. Povedal som si, že by bolo skvelé nejako zachytiť všetko, čo sa mi udialo v posledných dňoch. ICU je skrátka z anglického názvu pre jednotku intenzívnej starostlivosti.“

Je to pravda, že ste skoro zomreli?

„Doobeda som bol ešte v reštaurácii a o pár hodín som už bol v nemocnici. Bola to už moja ôsma operácia, mám takú hlúpu históriu zdravotných príhod. Myslím si, že moja hudba s tým súvisí nejakým spôsobom, ale nikdy som sa na to vedome nezameral.

Tak som nahral album. Je to škaredá hudba, lebo nie je to album určený na príjemné počúvanie, ale je to album, ktorým som sa snažil vysporiadať s tými narkózovými stavmi, ktoré som chcel nejako zachytiť, čiže v princípe to nie je práve najkrajšia vec, ktorú si človek pustí k spaniu.“

Odráža napríklad cestu do nemocnice, pooperačné stavy, stavy na liekoch...

„Áno, je to také pulzujúce až tribálne, proste ako sú všetky tie prístroje, ktoré tam pípajú, blikajú, pulzujú a svietia. Keď sa tak zobudíte a všetko je také hebké a rozmazané a len tak sa odrážajú od rôznych skiel rôzne svetlá. Celý ten nahrávací proces som tomu podriadil, zo zlej situácie som vyťažil to najlepšie, čo som dokázal. Napríklad na gitare som hral, až keď boli štichy vonku, aby nepraskli.“

Prečo teda kazeta? To je nosič, ktorý je ešte živý?

„Jasné. Veľa vydavateľstiev nič nevydáva, iba kazety. CD už mám, už mám aj digitál a vlastnú kazetu som chcel stále. Mám kamaráta, ktorý má kazetové vydavateľstvo, tak som mu hovoril, že som nahral nejaké veci a či by sa na to nechcel pozrieť. A on, že áno.“

Vyšlo to teda len na kazete. Nie na platni, nie digitálne, nie na CD?

„Kazeta a digitál. Vinyl je drahý a teraz som čítal jeden dobrý článok, ktorý píše presne o tom, že niekedy, pár rokov dozadu ešte, boli platne lacné, preto na nich vychádzala všetka zaujímavá hudba, mohli si ich ľudia dovoliť. Teraz už nemôžu, lebo stoja aj 20 a viac eur jeden. Ľudia sa začali orientovať na kazety, lebo to si vedia dosť lacno a veľmi rýchlo zadovážiť. Na vinyly sa veľmi dlho čaká a kazety vedia vyjsť za týždeň.“

Čo je to za vydavateľstvo, ktoré vám vydalo ICU?

„Mám kamaráta, je to Slovák, ktorý žije v Londýne a má tam vydavateľstvo, ktoré sa volá ACR. On tam robí aj v takom väčšom vydavateľstve a založil si jedno malé vydavateľstvo pre seba. Nakoniec to skončilo ako sesterské vydavateľstvo zamerané na experimentálnejšie veci.“

Kazeta sa predáva po celom svete, ale určite len málo kusov. Je to tak?

„Áno a to je na tom skvelé. Mne sa viac páči robiť niečoho menej a robiť to kvalitne a nech sa to vypredá, než mať 50 kusov na poličke tri roky.“

Prišli ste z Vranova najprv do Košíc, potom do Prahy, pokračovať v štúdiu architektúry. Vždy ste sa venovali hudobnému experimentu, alebo ste tu mali v začiatkoch aj nejakú kapelu?

„Je to veľmi zaujímavé a súvisí to s mojím zdravotným stavom. Ako dieťa som mal leukémiu. Ako si pamätám, keď som bol dlho-dlho v nemocnici a keď som sa vrátil, mal som nulový vzťah k hudbe, vôbec som ju nepočúval a nechápal som, načo by som ju mal počúvať. V nemocnici hudba veľmi nehrala a keď som sa vrátil, tak som si hovoril, že je to strata času, že koľko vecí môžeš urobiť za ten čas. Ešte ako malé decko som na základnej škole miloval hudobnú, vedel som veľmi dobre spievať ako malý chlapec, teraz mi je veľmi ľúto, že neviem.

Nemal som vzťah k hudbe a potom to postupne prišlo. Od trápneho komerčného techna cez punk, potom som bol dlho zarytý metalista, potom som bol dlho zarytý bluesman a doma som si hral dlho-dlho na gitare. Veľa ľudí mi povedalo, že neviem hrať, mal som strašné komplexy, tak som bol roky zavretý v izbe.

A bol to David Kollár v roku 2008 na Jazzrockfeste v PKO v Prešove, kde som ho videl a prvýkrát som prišiel do styku s jazzom a pamätám sa, že som si hovoril, že to ja dačo také, čo si doma skúšam brnkať. Nevedel som, že toto je jazz, že jazz je taký rozmanitý. Išiel som na vysokú a tam som mal veľmi dobrých spolužiakov muzikantov.

Chcel som s nimi založiť kapelu, ale oni nemali čas. Dovtedy som síce hral v školskej kapele, ale nič také seriózne. Nikdy som nemal takú klasickú kapelu. Asi to ma donútilo, aby som robil veci sám. Kúpil som si looper a slák a začal som skúšať.“

Tak ste prišli na tie gitarové zvuky?

„Mňa ani nebavilo hrať to, čo všetci, nikdy som sa nenaučil hity typu Nothing Else Matters. Prišlo mi nudné hrať to, čo každý, chcel som stále niečo vymýšľať... A zase to bol práve David Kollár, lebo ja som nemal žiadne také vedomosti o nejakých scénach, bol som izolovaný od sveta. Jeho album The Son bol pre mňa potvrdením, že aj toto je cesta. Prvýkrát som videl niekoho, kto niečo také robí a bol to pre mňa veľmi oslobodzujúci pocit, že nie som úplne mimo.“

Počúvate aj veci mimo tejto scény, aký je váš vzťah ku komercii?

„Nemám problém s komerciou, keď je kvalitná. Je kopa dobrých, fakt dobrých napríklad popsongov. Urobiť dobrú pesničku - je to jedno, či je taká alebo taká, je to stále ťažké. A potom sú tu ľudia ako ja, ktorým je jedno, či je to dobré, lebo majú obrovskú slobodu a nie sú na nič akoby viazaní, nikto ma k ničomu nenúti, môžem robiť, čomu verím ja. Mám dve také podmienky – nech je to úprimné a nech mám pocit, že mám čo povedať a nech sa za to môžem postaviť a nebudem sa za to hanbiť o päť rokov. A nič viac ma netrápi.“

Čiže ten pocit slobody je asi taký základ vašej tvorby?

„Áno a strašne by som chcel prežiť nanovo pocit, keď som sa učil hrať a keď som zisťoval, aké je to brutálne slobodné a závislé na tom, čo ja tam spravím. Takúto slobodu som nezažil nikde, ani v architektúre, kde je tisíc noriem.“

Čím vás priťahuje improvizácia?

„Na koncertoch improvizujem a páči sa mi to, že sa otvorím poslucháčovi a všetko prebieha v tom momente. On má šancu pozerať, čo robím. Často začínam koncert s tým, že neviem, čo budem hrať o 5 minút. Je to trochu adrenalín, je ľahké náhodou stúpiť na nejaký efekt a vypnúť si ho, no fascinuje ma to. V každom momente musím vedieť, čo sa práve kde deje. Idem, nevnímam, často odohrám koncert a neviem, čo som hral.“

Hovorili ste o ôsmich operáciách. Chcete to nejako rozviesť a konkretizovať? Mať v 9 rokoch leukémiu, ktorá je smrteľná a prežiť, je vážna vec.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári