Biskup Milan Lach: Môžem aj zametať ulice, ak to robím s láskou, robím tú prácu veľkou

Je rodákom spod Tatier z Ľubice, úzko spätý s prírodou. Jeho základným biskupským heslom je Slúžiť.

O pár dní vás čaká osobné malé jubileum. 19. apríla si pripomeniete 4 roky od chvíle, ako ste boli vymenovaný za pomocného biskupa prešovskej archieparchie. To sa už dá čosi bilancovať. Ako to dnes vnímate?

Môj záujem ani pred menovaním nebol iný. Ako rehoľník jezuita, ako kňaz, vždy som mal prvotný záujem byť blízko človeka. Chápať ho, počúvať, slúžiť mu.

To je aj moje biskupské heslo – slúžiť. Teda nie na to som tu, aby som bol pánom, ale ako som to vnímal na začiatku, tak to vidím aj dnes. Aby som slúžil. Viem, že o 50 rokov, keď tu nebudem, si na mňa nikto nespomenie, ale to nie je podstatné, dôležité je jedno – že budem v Božej pamäti.

Mám v svojej službe radosť z mnohých vecí, ktoré robím a mnohých ľudí, ktorých vidím okolo seba a drobnou prácou okolo robia ohromné veci, o ktorých svet nevie. Poznám veľa mladých krásnych ľudí, ktorí chcú a milujú svoju vlasť a chcú jej pomôcť, chcú tu byť a tu jej slúžiť, najlepšie ako vedia a z toho sa veľmi teším.

V dnešnej dobe masívneho odchodu mladých do zahraničia je to, ako to vnímate, že tu predsa len chcú ostať, naša veľká nádej.

Iste, treba mať nádej a pýtať sa, ako tých ľudí vieme tu udržať v našom regióne na východe Slovenska, pomôcť im, aby tu ostali. Lebo mladý človek, ak nemá vytvorené podmienky, aby mohol pracovať a bývať, mohol dôstojne žiť, častokrát je nútený odísť do zahraničia. Taká je realita, to sú výzvy, ktoré stoja pred nami.

Vy ste v mladosti nikdy nechceli žiť mimo Slovenska, vycestovať inam?

Mne sa táto túžba naplnila počas piatich rokov štúdia v Ríme v Taliansku, kedy som mal možnosť vidieť Európu i svet. Ešte by som šiel popozerať starokresťanské miesta v Turecku, Gruzínsku, či v Arménsku, ale ja som tu spokojný. Som tu rád, Slovensko je veľmi pekné a tento náš kraj Prešovský veľmi milujem, lebo odtiaľto pochádzam, spod Vysokých Tatier, spod Belianskych Tatier. Tu sú najkrajšie miesta na Slovensku.

Chodievate do prírody často?

Ak sa dá, tak veľmi rád idem. Vždy záleží od vás, čomu dáte prioritu. Človek potrebuje aj to telo udržiavať trošku v tej fyzickej náročnosti, lebo keď sedí celé dni za počítačom, tak to neprospieva nikomu. Rád chodím aj teraz v jari do prírody na bicykli, aby som vnímal, čo sa deje naokolo, v tej Božej prírode.

O vás sa vie, že ste i zapálený skaut.

Som zapálený myšlienkou tej výchovy mladých ľudí. Skauting je pre mňa len prostriedok, nie je to cieľ. Vidím v tom formu a príležitosť odtrhnúť deti od počítačov, mobilov, hier, aby objavili v sebe hodnoty, ktoré majú. Kontakt s prírodou im ukazuje, čo v nich je, čo im Boh dal. A do každého z nás dal veľa pekného. Skauting, to je škola hrou v prírode. Božie stvorenstvo nás učí mnohým veciam, musíme rešpektovať jej zákonitosti. Ak nerešpektuješ, zahynieš. Ak prší a ty si neurobíš dobre stan a nenapneš plachty, tak smola, spíš v mokrom spacáku, si prechladnutý a môžeš ísť domov.

Chcú sa ešte mladí dnes k skautingu pridať?

Áno, nie je ich veľa, ale ako sa hovorí, dobrého veľa nebýva. Sú aj v Prešove, sú nadšení a vidím, že idú za tým, z čoho sa ja veľmi teším.

Spomínali ste svoje rodisko pod Tatrami. Tam sa začalo rodiť aj vaše povolanie. Kto vás viedol odmala k Bohu viac – otec alebo mama?

Viac viedol moju formáciu otec, čo nehovorím, že mama nie, ale otec bol ten, kto nejako tak prirodzene. On sa so mnou modlil, on ma bral ako malého chlapca do cerkvi. Nemal vysokú ani strednú školu, ale bol to človek jednoduchý, múdry, skromný, ale aj prísny k sebe i k nám. Základy som dostal doma v rodine. Že základnou bunkou spoločnosti je práve rodina, to nie je fráza, ale je to pravda.

Prvé semienka viery zasiala teda rodina. Kedy prišlo rozhodnutie pre kňazský život?

Bolo to postupne: rodina, vtedajší miestny kňaz – otec Ján Babjak, terajší prešovský arcibiskup a metropolita – on bol pre mňa takou osobnosťou. Už na ZŠ za komunizmu, keď som šiel do osmičky, vedel som, že chcem byť kňazom.

Počas svätej liturgie. (zdroj: Mária Pihuličová)

Vybrali ste si rehoľu jezuitov. Prečo?

Po totalite poznal som viac niektorých jezuitov osobnejšie. Tiež som začal čítať knihy o rehoľnom živote a za komunizmu boli jezuiti vykreslení ako najväčší tmári a neprajníci ľudského dobra, spoločnosti, čo nebola pravda. A to človeka zarazí. Ani prílišná antikampaň nie je vždy dobrá.

Spomínate antikampaň. Vy dosť intenzívne sledujete médiá. Ako ich vnímate, ich prácu?

Médiá sú potrebné. Majú veľkú moc a môžu urobiť veľmi veľa dobra. A rovnako môžu urobiť veľmi veľa zla, ak niekto, ich majitelia, tí, ktorí sú za nimi, sledujú svoje ciele a manipulujú ľudí, ako chcú oni. To je veľké nebezpečenstvo. Ak sa žurnalisti riadia etikou, čo by malo byť prirodzenou, bežnou, poviem primárnou požiadavkou každého novinára a zároveň aj ich majiteľov, vtedy plní žurnalistika svoj cieľ. Ale ak sa používa na manipuláciu tých, ktorí nemajú žiadnu moc, žiadny hlas, žiadne slovo, je to zlé a neprinesie to dobro.

Pred vyše rokom ste práve vy rozbúrili mediálnu hladinu svojím jasným stanoviskom v situácii v zdravotníctve a vtedajšiemu stavu v otázke zdravotníckeho personálu. Ako ste to vnímali vtedy a ako to vnímate teraz?

Moje vyjadrenie som vtedy považoval za niečo, čo bolo mojou povinnosťou a urobil som to, čo som mal urobiť. Tak som to vnútri cítil, bez toho, aby som sa chcel niekoho dotknúť. Chcel som poukázať na to, že sa neriešia veci, že systém ako taký nefungoval. A jednoducho, to by si mali uvedomiť tí, ktorí majú zodpovednosť. Lebo tú zodpovednosť budú niesť.

A ako to vidím teraz? Vidím, že minister sa snaží, má dobrú vôľu veci meniť, ale nie je to také jednoduché. To je môj osobný dojem. A ak sa naozaj nebudú počúvať ľudia, občania, voliči, pacienti, potom sa nečudujme aj na politickej slovenskej scéne, že nastupujú, poviem, čudné strany, ktoré budú z tohto ťažiť. Upozorňujem na to, aby sme boli veľmi obozretní.

Je aktuálna politická scéna na Slovensku odrazom toho, kam smerujeme?

Samozrejme. Je to odraz voliča. Dá sa manipulovať a človek, ak nevie čítať medzi riadkami, čo je niekedy čoraz ťažšie, tak to potom i ukazuje vzorku a odraz toho, aká je situácia na Slovensku. Myslím, že si netreba zakrývať oči, ale vidieť, že problémy tu sú. Problémy tu vždy boli, len otázka je, či chceme problém skutočne riešiť pre dobro človeka, ktorý má svoju dôstojnosť. To je to, na čom cirkev bude trvať, aj keby neviem čo s ňou robili. Cirkev bráni človeka od jeho počiatku, bráni nenarodený život, ktorý je v tisícoch chemickou antikoncepciou, chemickými abortmi ničený aj na Slovensku, až po jeho dôstojný koniec. Každý človek si zaslúži dôstojne a pekne zomrieť. Cirkev sa nemôže toho zriecť, tohto práva, ochrany a zastania sa tých posledných.

Ako to dosiahnuť?

Základom je rozhovor. Potrebujeme viesť dialóg, počúvať ľudí, ich bôľom, radostiam. Tešte sa s radujúcimi, ako hovorí evanjelium, a plačte s plačúcimi. Tam netreba nejaké veľké zdieľanie. Mať čas, to je dnes najväčšia hodnota. Mať čas a vedieť si nájsť čas pre iných. Toto je veľkým pokušením, aj sociálne siete, ktoré urobia veľa dobra, na druhej strane musíme byť veľmi opatrní a rozlíšiť čo je viac, aby sa mi moderná technológia nestala niečím viac ako človek, ktorý je vedľa.
Vy sám sociálne siete aktívne využívate, napríklad aj na šírenie hodnotných myšlienok.
Snažím sa, neviem, či sa mi to vždy darí, ale uvedomujem si túto silu médií, aj moderných sociálnych komunikácií. Myslím si, že aj cirkev si má byť a je si toho, tej sily, vedomá. Svätý otec dáva jasný signál. Máme to používať pre dobro človeka.

Biskup Lach medzi mladými. (zdroj: Mária Pihuličová)

Ako ste povedali, najväčšia hodnota je nájsť si čas pre druhého. Ako to dokázať v dnešnej dobe?

Je to vec rozlišovania. Ja musím vedieť rozlíšiť, čo je pre mňa viac. Niekde som počul, že človek, ak nevie, ako sa rozhodovať, mal by sa riadiť tromi kritériami, čo by mal robiť.

Najprv by mal robiť to, čo je potrebné. Napríklad ako manžel vie, že sa má starať predovšetkým o záujmy svojej manželky a venovať sa deťom. Robiť potrebné, zarobiť peniaze, materiálne, ale aj duchovne má viesť. Čo je potrebné, to je prvé.

Keď som upratal, pomohol, potom môžem robiť to, čo je užitočné. Mám v obchode mrkvu, kde si ju kúpim, alebo v záhradke. Kde si ju vypestujem. Je to užitočné pre moje zdravie. Pohyb na čerstvom vzduchu i zdravá zelenina. Z času na čas idem do kina, aby som videl, čím spoločnosť žije. Užitočné je čítať dobré, hovorím dobré knihy, lebo mnoho je ich brakových.

Na treťom mieste robím to, čo mi spôsobuje radosť, je to moje hobby. Už som urobil všetko potrebné aj užitočné a ak mi zvýši čas, tak robím to tretie, čo mi spôsobuje radosť. Pre človeka je niečo potrebné nájsť si čas na modlitbu, na Boha a na iných. To nie je hobby, ani užitočné, to je potreba. Potreba byť človeka s iným. Teda tie kritériá ako si nájsť čas, sú: potrebné, užitočné, a nakoniec to, čo mi spôsobuje potešenie. Ak tak budem vedieť rozlišovať priority v mojom živote, nájdem pokoj v duši.

Darí sa vám osobne si takto usporiadať čas?

Usilujem sa o to, nie vždy sa mi to podarí. Ten deň, ktorý dnes žijem, ten je dôležitý a ten viem, že je. Čo bude zajtra, celkom neviem, či tu budem o týždeň, ale to ma netrápi, snažím sa žiť Božiu prítomnosť. A keď som s Bohom dnes, budem aj zajtra. A či budem tu na zemi alebo potom hore, to už nie je až také dôležité. Veď som s Bohom.

Momentálne (v čase vzniku rozhovoru - pozn. red.) sme krátko pre Veľkou nocou, u gréckokatolíkov sa tento týždeň nazýva aj Veľký. Prečo?

V našej východnej tradícii, v byzantskom obrade hovoríme o Veľkom alebo strastnom týždni, ktorý začína pondelkom v tom týždni, kedy sa prežívajú všetky udalosti Kristovho utrpenia. Každý veriaci má príležitosť znovu sa konfrontovať práve s týmto tajomstvom Kristovho vydania pohanom, že Syn človeka bude vydaný, odsúdia ho, opľujú ho, zbičujú, zabijú na kríži. Dosť tragické, ťažko to vnímať, ale pokračuje to, na tretí deň vstane z mŕtvych. Vízia Veľkého týždňa končí v tom prázdnom hrobe Krista, kedy On vstáva z mŕtvych. Teda môžeme povedať aj tak paradoxne, že kresťania, ktorí uverili v Krista, oslavujú usmrtenie smrti. Akej smrti? Smrti diabla, smrti hriechu, to nám má spôsobovať radosť. To je to, čo dáva človeku silu vstávať a ísť ďalej, aj pri neúspechoch, ťažkostiach. Veľká noc, to nie sú len vajíčka uvarené a šunečka údená, klobásky, chren. Lebo potom vidím, že sa všetko skomercionalizovalo a zvrhlo na oblievačku v pondelok.

Dnes však je Veľká noc dosť výrazne spätá práve s tými tradíciami a oblievaním.

A viete prečo vlastne existuje oblievačka, z akého dôvodu? Keď sa kresťanstvo začalo rozširovať v Judei, takto prvých kresťanov trestali, bili ich, rozháňali spoločenstvá, ktoré sa začali modliť. Tak ako i nedávno eštebáci v časoch komunizmu rozháňali a tajne sliedili, kde sú, keď sa slávila Eucharistia. Máme sviečkovú demonštráciu, čo vtedy robili? Vodné delá a vodou rozháňali. 2000 rokov to isté, nič iné, toto je znak oblievačky a šibačky. Že my napriek tomu veríme a sa nedáme odradiť. No ja sa pýtam, kto z tých mladých dievčat a chlapcov to robia a vedia zmysel a kontext toho? Treba o tom rozprávať a učiť a odhaľovať symboly, aby sme neskĺzli do povrchného. Lebo potom sa nám sviatky stanú niečím len takým ako prejedaním sa. Ale to nemá nič s Paschou, nič s kresťanstvom. Kristus hovorí o pokání, o miernosti, aby človek stále svoj rozum mal jasný, čistý a kontrolovaný. Ja keď chcem oslavovať, nemusím byť opitý. Vždy je to o tom, čo je pre mňa radosť. A skutočnú radosť dáva Kristus, zmŕtvychvstalý Kristus, nikto iný. Všetky ostatné veci sú náhradky. Preto tu je cirkev.

Aby ukazovala tú radosť?

Je tu preto, aby ohlasovala a dávala ponuku človeku, ktorý je dnes hlasný, smädný, vystrašený, odstrčený nabok, stal sa tovarom, číslom, v mnohých odvetviach. Je to smutné a ťažké konštatovanie. Preto prichádza Kristus lebo dáva svojou smrťou a utrpením hodnotu a zmysel tomu, keď aj človek trpí. Dáva dôstojnosť, smer a ukazuje cestu. Evanjelium je postavené na láske, na dávaní sa iným a zabúdaní na seba, keď dosahujem pokoj v srdci, vyrovnanosť a zmysluplnosť aj dobrých skutkov, ktoré robím s láskou. Môžem aj zametať ulice, ak to robím s láskou, robím tú prácu veľkou a posväcujem ju a jej hodnotu. A môžem byť neviem akým biskupom, ak to robím s hnevom a s neláskou, tak to nemá pred Bohom žiadnu hodnotu.

Veci sú relatívne, dá sa na ne pozerať tak, aj tak.

Ale láska tomu dáva význam. Toto je odkaz Veľkej noci – láska. Nič iné. Ak sme toto nepochopili a nepochopíme tu na Slovensku, môžeme budovať pachtiť sa a nič z toho, všetko ostane tu na zemi. Čo potom? Aké budeme mať ruky, keď sa postavíme pred večného sudcu? Je také prirovnanie pred Božím súdom po smrti – tvoje ruky sú čisté, ale prázdne. Možno aj keby sme ich mali ušpinené od práce, čo nie je vždy príjemné, ale nech sú naplnené dobrom a láskou pre iných. To vám všetkým vyprosujem a žehnám vám v tom.

Rozhovor vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny č. 14, v predaji od 12. 4. do 18. 4.