Samozrejme, že môj nadriadený to patrične okomentoval slovami, či som musela exota vymeniť za exota. No nemusela. Ale chcela.
Teraz mám tento pokus opakovane. Niežeby som chcela (alebo hej?), no nedá sa mi ani inak, keď sa pozerám do kalendára a on oslavuje. A ešte aj okrúhle.
Nie, ešte to nie je ani storočnica, ani polstoročnica. Hoci, vzhľadom na jeho profesijné skúsenosti by to bolo i adekvátne.
Keď si predstavím, že ja som sa chystala na prvé sväté prijímanie a on už písal články, cítim sa ako také žabiatko. A on... No staro, ako zvykne hovoriť.
A teraz mi je šéfom v redakcii. Na druhej strane stola, cez počítač. Normálne ma chytá nostalgia (a to ho poznám čosi vyše troch rokov).
Spomínam si, keď som stále mala jeho meno zafixované a spojené s Prešovským Korzárom.
Spomínam si, keď som ho prvýkrát stretla osobne a vydýchla si, lebo vyzeral už na prvý pohľad v pohode.
Teda, nie v košeli a kravate, ako som si, ani neviem prečo, myslela. Asi zato, že som ho všade čítala a bol fakt pojem.
Spomínam si na prvé výjazdy do terénu, kde som sa každý deň stretla s tým, že „aha, z Korzára? Tam je Frenky, nie?“ Skrátka, pojem.
Spomínam si aj na prvý výbuch zlosti nad mojím nepodareným článkom. Chcela som sa vtedy skryť pod stôl, ale bála som sa pohnúť brvou.
Spomínam si na nekonečné rady o tom, čo a ako, ako plávať v mediálnych vodách a neutopiť sa.
Spomínam si, keď sa mi chcelo dať niekedy radšej výpoveď a vtedy sa postavil a kývol na mňa – poď na pivo.
Darmo, byť s niekým častejšie ako s vlastným manželom, to by už fakt bolo utrpenie, keby nebol pohoďák.
Už som si prešla x brigádami a prácami, ale toto je zatiaľ top nadriadený. Ale nemôžem mu to pripomínať, bo potom si zvykne.
No je pravda, že prirodzené dobro v sebe človek neskryje. Takého ja mám teraz šéfa. O rok staršieho, ale vari ešte lepšieho (no len občas).
Stále mu hovorím, že byť jeho ženou, tak ho asi dorazím. A jeho žene, že by som dala Nobelovku. Jasné, že mi to vracia, tiež by nechcel byť mojím mužom (šak kto by chcel).
Vraj už trpí dosť ako môj šéf, keď ho „buzerujem“ (jasné, že to nerobím, len občas poviem svoj názor, aj to keď on chce).
Úplne najlepšie však je, že keď zo mňa vyletí sprostosť, on sa na nej ešte aj schuti zasmeje.
A uraziť sa nevie – aj keď sám seba pokladá za majstra v urážaní. Ale neviem, či je to fakt tak, či si len takto nefandí.
Fakt si každý deň poviem, že je ozaj fasa šťastie mať prácu. Ale šťastie na druhú je mať pohodového šéfa. Teda, všetko najlepšie, šéfe.
PS: Toto dávam zeditovať zástupkyni šéfa. Komentár od neho si vypočujem dodatočne.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY - MY, č. 18/2017, v predaji od 9. 5. do 15. 5.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
