Kouč prešovských volejbalistiek: Bola to rozprávka

František Bočkay.
František Bočkay. (Autor: M. Slávik)
Sportnet|28. máj 2017 o 00:00

Bronzová sezóna VK Eperia očami Františka Bočkaya.

PREŠOV. Volejbalistky VK Eperia Prešov spravili v tejto sezóne fanúšikom ohromnú radosť. Získali bronzové medaily a ešte nikdy nebol Prešov vo volejbalovej extralige žien tak vysoko.

Ani s odstupom času neskrýva úsmev na tvári hlavný tréner František Bočkay.

„Z celkového hľadiska, keď sa na to pozriem, tak je to super výsledok a bolo to fakt ťažké. Všetci si to vážime. Z ôsmeho miesta sme sa vyhrabali po nadstavbe na piatu priečku a to, čo po tom prišlo, už bola rozprávka.“

Základná časť tomu ale určite nenasvedčovala.

„Po poslednom zápase základnej časti sme si s babami sadli a povedali sme si, že tá ôsma priečka nezodpovedá tomu, čo by sme chceli. Povedal som im jednu vec a všetky dievčatá pozerali na mňa ako na blázna, že nič iné ako piate miesto po nadstavbe neberiem. Zdalo sa to nereálne. Pozrel som na Alicu Sokolov a povedal som jej ešte raz, že piate miesto musí byť naše, súhlasíš? Prekvapene na mňa pozrela a povedala že... s tým sa nedá nesúhlasiť. Prvé tri stretnutia sme zvíťazili a piate miesto sa zdalo byť reálnejšie a po piatom zápase už malo aj reálne kontúry. Nakoniec to vypálilo tak, ako som si to predstavoval, a nadstavbu sme odohrali bez porážky. Dievčatá si od zápasu k zápasu začali veriť.“

Senzácia: Alica Sokolov

Nikomu by nezišlo na um, že do Prešova príde ikona slovenského ženského volejbalu.

„Od začiatku sezóny sme rozprávali, že chceme niekedy v decembri doplniť káder o nahrávačku. Dostal som echo, že Alica sa nachádza na Slovensku. Streli sme sa, predstavil som jej náš projekt. Zapáčilo sa jej to a išla do toho. Najskôr nám Alica pomáhala s tréningovým procesom a nakoniec po jednom spoločnom stretnutí vzniklo to, že začne hrať. Dohodli sme sa a senzácia bola na svete. Alica to brala tak, že jej ten volejbal chýbal. Nehrala rok, čo odišla z Turecka. Mala zdravotné problémy, s ktorými sme jej pomohli. Nie úplne, ale stabilizovali sme jej zranenie tak, že mohla hrať. Dievčatá vedeli, že od Alice si majú čo zobrať. Neuveriteľné skúsenosti a profesionalita im dávala doslova školu. Hráčka jej kvalít sa na Slovensku nevidí tak. Je to prínos nielen pre nás, ale aj pre celú ligu.“

Keď sa Alica objavila na tréningu, tak to musel byť šok.

„Keď sa objavila na tréningu, všetkým padla doslova sánka, že čo to je. Nikto nevedel, že príde a bolo to jedno veľké prekvapenie. Medzi Alicou a dievčatami to začalo veľmi rýchlo fungovať. Mali sme nejaký systém a Alica ho posunula o level vyššie. Vedela, do čoho išla, a baby ju doslova žrali.“

My sme jedná veľká rodina

Vo volejbale chýbajú peniaze. Prešov nie je výnimka a patrí medzi družstvá s najnižším rozpočtom v lige.

„Dovolím si tvrdiť že áno, aj keď nepoznám tie reálne čísla pri tých ostatných tímoch. Ale určite sa nemôžeme porovnávať s klubmi, ako je BVK Bratislava, Slávia Bratislava, alebo UKF Nitra. Dokázali sme, že aj s málom sa niečo dá spraviť. A čo sa týka Alice? My sme si na začiatku stanovili nejaké podmienky, že čo a ako. Povedal som jej rovno, že hráčku ako ona si nemôžeme dovoliť. Bolo to iba o nej, či nám chce pomôcť, alebo nie...“

Klub funguje na inej báze ako tímy, ktoré sú finančne niekde inde. Funguje viac srdcom ako financiami.

„Všetci sme museli niečo obetovať. Či som to bol ja, manažér klubu Imrich Olejník, alebo prezidentka klubu Daniela Štieberová. Všetci v klube sme sa zhodli, že tento výsledok sme neurobili len nejakými individualitami, ale sme to naozaj dokázali ako tím od hráčok, realizačný tím, lekárov až po vedenie klubu. My sme doslova ako jedna veľká rodina. Samozrejme potrebujete mať nejaké skúsenosti, techniku, taktiku, zvládnuť kopu vecí, ale keď sa do toho vloží srdce, tak to ide.“

Je ťažké trénovať staršie hráčky, ako je sám tréner. Ale rešpekt musí byť.

„Aj na tomto sme sa to snažili postaviť. Osobne som na začiatku zariskoval. Sú hráčky, ktoré sú odo mňa staršie aj o päť, šesť rokov. S nimi som si tykal. Ale chcel som, aby všetky dievčatá, aj tie mladé, boli na jednej úrovni, tak som si potykal aj s nimi. Áno, bol to z mojej strany risk, ale malo to účel. Samozrejme, rešpekt tam stále je i bude. Odstup musí byť. Máme určené svoje pravidlá a medze, medzi ktorými sa musíme hýbať. Nestretol som sa s tým, že by to niekto zneužíval, alebo by niektorá prekročila hranice. Začalo to fungovať na tréningu, v šatni, aj mimo haly. Ešte raz vravím, všetci sme veľká rodina. Ak dievčatá chceli vyhrávať, museli aj spolu – ako sa vraví - žiť. To tykanie bolo spontánne a cítil som to tak. Ukázalo sa to ako správna vec.“

Cesta za úspechom

Vo štvrťfinále narazil Prešov na vicemajstra z Kežmarku.

„My sme Kežmarok v príprave dvakrát porazili a raz sme prehrali 2:3. Paradoxom bolo, že sme v lige s nimi neuhrali ani set. Išli sme do vyraďovačky s tým, že nemáme čo stratiť. Veril som, že postúpime ďalej a prelomíme zlú sériu s Kežmarkom. Po prvom zápase v Kežmarku sme si sadli a vysvetlili si, že nemôžeme takto hrať. Napokon sme postúpili. Potom nás čakala Slávia, ktorá je úplne inde ako my. A po dvoch zápasoch sme museli skloniť hlavy. Dievčatám nemám čo vyčítať, skôr som na ne hrdý, ako pristupovali k tým dvom zápasom.“

Zápasy o tretie miesto boli náročné „Prvý zápas bol pre nás dôležitý. Prehrali sme ho síce 2:3, ale po tomto zápase sme sa zomkli. Ja som na nich videl, že nie sú sklamané, ale nahnevané na seba. Iba som im povedal, že ideme ďalej. Tím ako je UKF Nitra je silný súper a sú aj dlho pokope, ale my sme sa ich nezľakli. Nakoniec to vypálilo tak, že sme získali bronz.“

Už sú nejaké tie týždne od posledného zápasu, ale tréningy asi pokračujú, alebo je už koniec?

„Tréningový proces pokračuje ďalej. Nedá sa prestať odrazu. Bolo by ťažké pokračovať niekedy v auguste. Striedame halu – fitnes...“

Ostane v kádri?

Volejbalistky celú sezónu disponovali úzkym kádrom. A nie je tajomstvom, že sa chcú posilniť.

„Začína to naberať nejaké tie reálne kontúry. Chceme tento tím posilniť, respektíve doplniť. Ide o smečiarku, nahrávačku a o blokárku. Musíme dávať pozor, aby sme to finančne neprestrelili. Toto by nebolo dobré, ale káder musí byť tento rok širší.“

A čo odchody? „Nevylučujeme ani to, že niekto odíde. Je predčasné hovoriť o konkrétnych menách. My by sme ten káder chceli udržať pokope.“

Každý sa predovšetkým pýta na Alicu Sokolov, ako to s ňou bude a či bude v Prešove pokračovať.

„Čo sa jej týka, nikdy netreba hovoriť nikdy,“ s úsmevom naznačil František Bočkay.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY - MY, č. 20/2017, v predaji od 23. 5. do 29. 5.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Kouč prešovských volejbalistiek: Bola to rozprávka