„Napisal mi mili, jedno šumne slovo, že na teraz ročok budzem žena joho.“
Tak ten môj prisahaný mi už také nepíše. Už podpísal, keď si ma bral.
Ale nemôžem si pomôcť, táto pesnička je podľa môjho odhadu asi jedna z obľúbených aj pána ministra školstva Plavčana.
Sme v tomto na jednej vlne, tiež ju mám rada, veď taký rezký čardáš, taká šalenota.
Len nechápem, prečo sa tento temperament z pesničky prejavuje aj pri temperamentných nápadoch. Tých, že ako majú deti písať.
Akože, chápem, že deti majú písať pekne. Veď i ten milý v ľudovej pesničke, odraze to ľudovej slovesnosti, musel písať asi krasopisne, aby očaril svoju vyvolenú.
A tiež mi je jasné, že vzhľadom na prekvitajúci stav nášho slovenského školstva už treba len vychytať posledné muchy. Teda mušky. V podobe napríklad určenia, akým spôsobom majú deti písať.
Ako nám vravievala naša prvácka pani učiteľka – škrabeš ako kocúr – je už dnes dosť otrepané úslovie. Všetko sa vynovuje, aj tu by bolo treba vymyslieť niečo nové.
Myslím si, že moje vnúčatá budú ešte počúvať možno niečo také, že „Prečo nepíšeš krasopisne ako Plavčan?“
Takto sa prepisujú dejiny. Jeden skvelý nápad a generácie majú postarané o dedičstvo. A ešte ho niekto aj zapíše. Krasopisne.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny číslo 21, v predaji od 30. 5. do 5. 6.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári