Poznáte ten otrepaný reklamný slogan, že „Nokia – connecting people“, teda v preklade, že Nokia spája ľudí?
Myslím si, že výrobca mobilov má tvrdú a nepriestrelnú konkurenciu priamo v Prešove. V doprave. To ani najnovší typ tejto mobilnej značky netromfne to, ako sa ľudia pospájajú počas takéto piatkového popoludnia v Prešove.
A to teda nemusia ani sedieť v jednom aute. Ale keď sedia, tak sa aspoň spolu môžu baviť...
Ako ja v piatok popoludní s kolegynkou z inzercie cestou autom z Delne. Viem, viem, ak si vravíme Prešovčanky, mali sme vytiahnuť bicykle alebo radšej ísť pešo, alebo ísť o polnoci, alebo ísť vrtuľníkom. Ale nedalo sa.
Predsa len, náš šéf, náš pán. A keď on zavelí ísť z redakcie v centre mesta na jeho okraj na Delňu o druhej popoludní v piatok, treba štartovať auto.
Cestou tam to bolo ešte fajn. Ale naspäť už to teda bola iná „sranda“. Ako vraví legendárna hláška – „Čo je veľa, to je málo“. Veľa času sme mali i my, ale málo bočných uličiek na vykľučkovanie.
Vyjdeme z areálu Delne. Teda, chvíľku postojíme, kým sa napojíme do kolóny.
Smejeme sa hneď na prvej zastávke. Šofér prezieravo zastaví a naberá ľudí uprostred cesty. Žiadne vybočenie na zastávku. Múdro. Nebude predsa riskovať, že sa potom ďalších 10 minút do kolóny vďaka tolerantným a ponáhľajúcim sa šoférom nedostane.
Ideme krokom. Doslova. Tú dvojicu, čo okolo nás prechádzala ruka v ruke, už ani nevidíme. Pohli sme sa asi o 10 metrov.
Ešte sa smejeme. Spustíme okná a dáme si muziku. Aj Pánbožko má zmysel pre humor, lebo práve v tom momente nám Celeste Buckingham zatiahne svojím sladkým hlasom, že „run, run, run“. Toto jej „bež, bež, bež“ je vzhľadom na neprejazdú zápchu fakt vtipné.
Pri nás sa zrazu zjaví motorka. A na nej teta. Hľadí do okna a usmeje sa. Vraciam úsmev. Do toho niekto začne trúbiť. Zjavne šoférom za nami prekáža, že sme sa takto úsmevom počastovali. Teta sa obzrie a pohne sa. Dopredu. Obehne celú kolónu. Vyhrala to.
My sa posúvame ďalej. Celá večnosť, kým sa dostaneme na Švábsku. Kolóna od kruháča nemá konca. Chvíľu stojíme, kým nás niekto pustí. Semaforu skočí zelená asi štyrikrát, kým ním prejdeme tiež.
Štveráme sa na križovatku Solivarská – Švábska – Ul. arm. gen. Svobodu. Doslova štveráme. Vedľa v aute zachmúrený ujo bubnuje do volantu, za ním mladá kočka ťuká do mobilu. My s kolegynkou sme aspoň dve, tak si všetko komentujeme ako na športovom zápase. Ľutujeme, že sme si nevzali aspoň karty.
Keď sa dostaneme na Ulicu arm. gen. Svobodu, už fakt stojíme. Už je to aj nuda, aj príroda volá, smäd by bol, hodina a pol v aute už fakt veľa. Konečne sa dostaneme k odbočke na Ul. Pavla Horova.
Ktosi z domácich tam chce odbočiť. Nemá však ako, cesta zabitá.
„Hej, ty, to jak teraz mám prejsť?“ rozčuľuje sa pán v rokoch na šoféra „mapky“, ktorá zaberá značný kus cesty. A ten, s „kľudom Angličana“, mu len vykukne z okna – „Ta druhi raz maš isc ze mnu na autobuše a ňe še vyvažac“. Vybuchneme smiechom.
Ujo vľavo hromží, šofér vpravo sa škerí.
„Ta co dzifki, idzeme na kavu?“ prihovára sa nám, keď vidí, ako sa bavíme.
A čoby nie? Dávame sa do debaty. O chvíľu sa pohne on, potom my. Takto sa naháňame v dopravných prostriedkoch i debate až na križovatku L. Novomeského – Rusínska. My bočíme na Rusínsku.
Ešte sme si stihli žmurknúť s ďalšími dvoma ľuďmi a zaspievať si „V piatok podvečer si zresetujem hlavu“. Treba, ale s odparkovaným autom.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny, číslo 24, v predaji od 20. 6. do 26. 6.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
