PREŠOV. A tak v uplynulom ročníku, ktorý dohrával Prešov v Poprade, sa na duel tohto ligového klubu prišlo pozrieť 153 (!!!) divákov.
Aký to paradox, keď pred rokmi prišli na zápas prešovských dorastencov vyše štyri tisícky fanúšikov...
Voľakedajší Tatran Prešov a jeho povestná liaheň talentov mal vysokú úroveň.
Nuž a práve v tomto období tým najvernejším fanúšikom prešovského futbalu, tým, ktorí toho dosť pamätajú, hádam dobre padne pripomenúť si jeden z vrcholných mládežníckych ročníkov.
Pred 50 rokmi hrali dorastenci o majstra ČSSR
Pred päťdesiatimi rokmi starší dorastenci Tatrana Prešov pod taktovkou legendárneho futbalistu, neskôr trénera Ladislava Pavloviča sa stali majstrami Slovenska a hrali pamätné zápasy o majstra Československa.
Prešovčania vyhrali východnú skupinu dorasteneckej ligy a o slovenský titul hrali s ČH Bratislava.
Po remíze 1:1 pri Dunaji prepukli majstrovské oslavy pri Toryse. Tatran vyhral doma 1:0.
Potom prišli na rad semifinálové duely o titul majstra Československa s Bohemiansom Praha, v zostave aj s neskôr slávnym Antonínom Panenkom.
Tatran Prešov vyhral doma prvý zápas po góloch L. Mačupu a Vaľka 2:1.
Rovnakým výsledkom v prospech Prešova skončil aj odvetný zápas v pražskom vršovickom Dolíčku.
Strelcom obidvoch gólov zeleno- bielych bol útočník Vaľko.
Tatran postúpil do finále, kde jeho súperom o majstra Československa v kategórii starších dorastencov bola Sparta Praha.
Bolo to veru vyrovnané finále. Na strahovskom štadióne v Prahe skončilo bezgólovou remízou.
Aj v Prešove sa zrodila remíza, 1:1 Prešovskí chlapci mali však titul na dosah.
Po góle Vlada Onufráka viedli.
Lenže štvrťhodinu pred koncom Sparta vyrovnala málo vídaným spôsobom.
Sirotekom zahrávala nepriamy kop.
Ten loptu neprihrával, iba ju nakopol smerom k prešovskej bráne.
Juraj Buček, inak jedna z opôr Tatrana, však zareagoval nepochopiteľne.
Rukou si loptu vrazil za vlastný chrbát.
Ak by sa jej nebol dotkol, gól podľa pravidiel by neplatil.
Majster z kúska papierika
O majstrovi tak musel rozhodnúť tretí zápas na neutrálnej pôde. Aj ten v Novom Jičíne skončil nerozhodne 1:1.
Prešov sa ujal vedenia Onufrákom, Sparta vyrovnala Sirotekom.
Zápas sa však nepredlžoval, na rad neprišli ani pokutové kopy.
O majstrovskom titule sa v Československu rozhodlo vskutku raritne – po 90 minútach žrebom!
Na obyčajný kúsok papiera napísali názvy klubov a rozhodca Placek potom z neho prečítal meno víťaza.
V sparťanskom tábore obrovská radosť.
Smútok, sklamanie z toho, že o majstrovi sa nerozhodlo na trávniku, ale takýmto nevídaným spôsobom, na strane prešovských dorastencov.
Boli pritom brankári Buček a Mitra, hráči v poli Semančík, Pinka, J. Mačupa, L. Mačupa, Klimovič, Jausch, Beluško, Onufrák, Vaľko, Lipták, Stankoven, Hrbaľ, Leško, Lipták. Tréner L. Pavlovič, vedúci mužstva F. Šeminský, lekár MUDr. Tkáčik.
Nuž pre zaujímavosť s vyššie uvedeným faktom návštevnosti sa patrí pripomenúť, že záverečné zápasy dorastencov o majstra Slovenska i neskôr semifinále i finále o majstra Československa v Prešove, sledovali viac ako štyri tisícky divákov.
Pôvodné dejisko záhadne zmenili
Na tieto krásne futbalové časy zaspomínal vtedy obávaný kanonier prešovského Tatrana Jozef Vaľko.
„Pri marazme v súčasnom 1. FC Tatran sa patrí podľa mňa načrieť aj do histórie klubu Tatran Prešov. V sezóne 1965/1966 vypadli seniori z najvyššej súťaže a tak v nasledujúcej na pulze diania a záujmu fanúšikov boli dorastenci. Keď po jesennej časti súťaže starší dorast prevzal po J. Karelovi L. Pavlovič, s novým trénerom prišlo odhodlanie atakovať najvyššie priečky vo východnej skupine dorasteneckej ligy a zaútočiť na slovenský i československý titul. V meste prepukla vtedy nanovo futbalová eufória. Hľadisko nášho štadióna zaplnili tisícky ľudí. Úžasná podpora pred i počas nasledujúcich stretnutí semifinále s Bohemiansom Praha a finále so Spartou Praha. Ešte teraz mám pred očami, ako blízko sme mali v domácej odvete so Spartou titul majstra Československa. Žiaľ, po netaktickom zásahu brankára Bučeka po nepriamom kope hostia vyrovnali a na rad prišiel rozhodujúci tretí zápas. Ten sa mal odohrať v Ostrave, kde v tých časoch žilo a pracovalo veľa Slovákov, aj východniarov. Riadiaci futbalový orgán však pôvodné dejisko záhadne zmenil a hralo sa v Novom Jičíne. Zápas skončil zase nerozhodne 1:1. Potom sa však stalo niečo, čo ani po päťdesiatich rokoch si nedokážem vysvetliť. Rozhodca Placek zapískal koniec, krátko na to prečítal z kúska papierika meno nového majstra. Žiaľ, nie naše. Bez možnosti ďalšieho boja na trávniku v predĺžení či jedenástkovom rozstrele. Slávne finále neskončilo teda veru slávne. Cesta z Nového Jičína do Prešova mi pripadala ako cesta z pohrebného karu. Čo sa však týka samotných výkonov nášho tímu, ako žrebom porazení finalisti, odchádzali sme so vztýčenými hlavami. Pravda, bez pohára a medailí za druhé miesto, ktoré boli na sekretariát Tatrana doručené s dosť značným časovým odstupom.“
