PAVLÍNA CSÁPAIOVÁ sa narodila bez rúk. Piatok trinásteho. Aj keď sa zdá, že sa dobré sudičky kdesi zabudli a došli len tie zlé, nie je to tak. Do vienka dostala nákazlivý optimizmus, umelecký talent a húževnatosť. Aj tú známu otázku: „Prečo práve ja?“ V sekunde otočí: „A prečo nie? Bolo mi nadelené, že to unesiem.“ A tak maľuje obrazy, šatky aj dáždniky, vyšíva a jediný problém jej robí dážď: „Dáždnik si totiž nepodržím,“ dodáva s úsmevom.
Pochádzate z veľkej rodiny, no ako jediná máte hendikep. Ako sa s tým zmierovali rodičia a ako vás brali deti?
– Brat so sestrou sú dvojičky, potom nasledovala druhá sestra a ja som najmladšia. Vrodená chyba bola zistená hneď po narodení. Po pravde, tie moje krátke rukávy vnímam ako znamienko krásy. Žiadne úpravy tela by som nechcela, som spokojná, taká aká som. Maximálne by som vymenila kaderníčku... Ako dieťa som bola rebel, často som bola tá, ktorá nahovárala súrodencov na nezbedy a potom som len krčila plecia, že: „Ja? Veď ja nemám ruky, ja som to spraviť nemohla.“ Deti sa ma zvykli pýtať, kde mám ruky a vtedy som odpovedala, že v čistiarni a razom bolo po otázkach...
Narodili ste sa v Jarovniciach pri Sabinove. Ako to bolo so školami, tých špecializovaných pre deti s hendikepom v osemdesiatych rokoch nebolo veľa.
– Od škôlky som začala chodiť do Košíc do Ústavu pre telesne postihnuté deti a mládež. Od dvanástich rokov som prešla do Prešova na základnú školu, ktorá pokusne integrovala mňa a šiestich mojich spolužiakov medzi zdravé deti. Ujalo sa to a viem, že aj po nás vznikli ďalšie triedy. Problém bol, čo so strednou školou, jediná možnosť bola Mokrohájska v Bratislave, našťastie napokon obchodná akadémia v Prešove tiež otvárala triedu s integrovanými študentmi, a tak som tam nastúpila.
Napokon ste študovali animáciu voľnočasových aktivít aj cestovný ruch. Dokonca ste strávili nejaký čas na neformálnom vzdelávaní v Kodani a absolvovali jazykový kurz v Španielsku. Množstvo zdravých ľudí by si na to netrúflo.
– No a pritom si neviem nájsť prácu. Je to o známostiach a šťastí či na niekoho natrafíte, inak sú vám aj tri tituly nanič. Ovládam angličtinu, nemčinu, ruštinu a španielčinu. Vraveli mi, nech idem robiť telefonistku, ale prečo, aby ma skryli do kancelárie? Ani presťahovanie sa do Bratislavy mi v hľadaní práce nepomohlo. Skôr ako dostanem šancu mi povedia, že sa ozvú, ale už sa neozvú nikdy. A popri tom, že sedím nedobrovoľne doma, som sa dostala k tomu, že maľujem.
Skoordinovať ruky a predstavu hlavy, čo by chcela namaľovať nezvláda každý, no vy to máte o to ťažšie, že maľujete nohami. Plne vám nahrádzajú ruky?
– Maľovať ústami som odmietala, takže mi zostali nohy. Všetko zvládnem s nimi, aj sa podpísať a najesť, no v spoločnosti nohy nepoužívam. Predstavte si, že by som prišla v zime do reštaurácie, dala dole hrubé čižmy, vyložila si nohy na stôl a začala jesť... A ani v banke na pultík nohu veľmi nevyložím. Takže si pomáham lícom, pomocou neho a ramena podržím, čo potrebujem. Problém mám akurát s dažďom, dáždnik si nepodržím, a ak ma niekto nechce niekam pustiť, stačí, ak na dvere namontuje guľu, cez ňu sa nedostanem...
Vy ešte k tomu dokážete nohami aj vyšívať.
- Áno, ale na to už nemám veľmi čas.
Vaším najčastejším a najobľúbenejším motívom je žena, prečo práve tá ?
– To vôbec netuším, ale pravdou je, že k maľovaniu som sa dostala pri štúdiu v Dánsku a učiteľ nám ako prvú úlohu zadal namaľovať ženu. Potom nám dal rôzne ďalšie úlohy, ale mňa to ženské telo oslovilo. Krajinky ma nikdy nebavili, portréty tiež nie. Je dosť ťažké zachytiť výraz, aby to bolo poriadne, musí človek na sebe dlho pracovať a ja som príliš veľký živel a nemám na také niečo trpezlivosť. Keď raz obraz začnem, musím v ten deň aj skončiť, žiadne tri dni alebo pol roka. Sadnem, urobím, hotovo. Obrazy, ktoré sa mi nepáčia nikdy neupravujem, to skôr namaľujem nový a ten pôvodný niekde založím.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
