Patrí k elite ľudových speváčok šarišských a rusínskych piesní v regióne. Prejavom zaujala i za hranicami. Na konte má už šiesty album. Jej hlas prirovnávali naturelom k hlasu Janky Guzovej. V rodine má už aj pokračovateľov v speve. ANKA PORÁČOVÁ (55).
Pred pár týždňami ste pripravili koncert, ktorý do posledného miesta vypredal veľkú sálu Divadla Jonáša Záborského. Aké sú to pocity?
Veľmi sa z toho teším. Je to pre mňa obrovská radosť a zároveň pokora a ďakujem každému, kto prijal pozvanie na môj koncert. Chcela som to poňať tak rodinne, veľmi som sa tešila z vnúčika Ľubka. Sama som si robila scenár, výber piesní. Páčilo sa to, tak sa z toho veľmi teším.
V týchto dňoch oslavuje blízky pivovar 50. výročie, vy sama ste tam pracovali 20 rokov, teraz ste zamestnaná na župe. Nikdy vás nelákala kariéra profesionálnej speváčky?
Od skončenia školy som pracovala. Spev je moje hobby. V mladosti ma síce volali do PUĽS-u a vždy som ich mala rada, ale rozhodla som sa pre prácu a spev popritom.
Kam siahajú vaše spevácke začiatky?
Makovická struna. Keď som prišla tu do Prešova na internát, tak sme si tam spievali. Raz ma počula vychovávateľka a tá ma smerovala do Karpaťaninu. A tam pôsobili i organizátori Makovickej struny. Ako 17-ročná som mala na konte prvé nahrávky v tunajšom prešovskom rozhlase. Tie boli s harmonikou s pánom Karškom, postupne som spievala aj s orchestrom.
Vaša prvá kazeta však prišla až podstatne neskôr.
Prvé nahrávky boli približne v roku 1978. Postupne ma začali volať na rôzne programy, neskôr som sa vydala. Prvá kazeta mi vyšla v roku 1994. Už som mala vtedy 33 rokov, keď svetlo sveta uzrela kazeta Anička mi meno. Tiež v tej dobe porovnávali, že mám podobný naturel hlasu ako Janka Guzová, tak som nahrala aj jej piesne. A potom to boli ďalšie albumy – Taku mi cigan hraj, Špivam sebe špivam, spolu s Markou Mačoškovou sme nahrali CD Čorny oči jak teren a v roku 2010 to bolo CD Zašpivajme sobi. Okrem toho som hosťovala na CD s Kandráčovcami i na ďalších šarišských albumoch.
Na pultoch je momentálne už vaše šieste CD Najkrajšie piesne Anky Poráčovej. Sama ste pri jeho uvedení do života povedali, že sa nerodilo najľahšie.
Z nového CD sa veľmi teším. Čoraz ťažšie sa však vyberajú piesne. Pomáhal mi zať, dcéry, niečo sme vybrali vylučovacou metódou. V prvom rade sme čerpali zo zborníkov, mala som niečo aj v šuplíkoch. Boli to napríklad piesne, ktoré som mala nahraté v rozhlase, ale nevyšli zatiaľ na CD. Osobne mám veľmi rada staré autentické piesne. To boli tak krásne dielka, ľudia boli jednoduchí, ale často sa zamýšľam nad tými nádhernými textami.
Vedeli by ste povedať, ktorá je vaša najmilšia alebo ktorá pieseň bola prvá?
Spievam od detstva. Moja prvá pieseň bola „Oj do berda tri nitky“. A potom to bola cirkevná „K tvojmu sercu my dnes prišli“. Keď som bola dieťa, chodievali k nám ľudia na návštevu, „na pošidky“. A ja som tam vždy robila kultúrny program. A spomínam si, ako som spievala „O Isuse Bože naš, ty proľivav krov za nos“. Naši ma vždy opravili, že nie „za nos“, ale „za nás“. A ja že nie, lebo krv tečie z nosa.
Vaša mamička bola ešte i na vašom poslednom koncerte.
Mamička je šikovnica, neuveriteľná. Veľmi ju ľúbim a teším sa, že ju mám.
Prezraďte, ako vás mamka víta, keď prídete domov?
Mamka, oni vždy, keď vedia, že máme prísť, tak už pirohy varia. A tie mamkine pirohy sú nenahraditeľné. Aj deti povedia – mami, tvoje sú fajn, ale tieto sú lepšie.
Vy ste rodáčka z Kyjova (okr. Stará Ľubovňa). Zvykli ste si na život v Prešove?
Človek si zvykne. Ale stále ma to srdce ťahá k rodnému Kyjovu. Kedysi sme tam chodili častejšie, teraz sú už povinnosti. Ale vnuci tam veľmi radi chodia. Aj spievajú po starosloviensky, modlia sa, z toho sa veľmi teším. Ako hovorím – po slovensky vás každý naučí, ale toto vás ja musím.
Spomínate povinnosti. Stíhate teda do rodnej dediny chodievať? Ako vyzerá váš kalendár?
Každý víkend niečo mám, ale ak mám voľnejšie, tak vždy utekám k mame. Rodina je pre mňa to prvoradé.
Manžel však musel mať určite veľa pochopenia pre manželku speváčku, však?
Keby som nemala takého dobrého muža, tak to by sa takto naozaj nedalo. Som veľmi vďačná za môjho manžela, podporuje ma, je úžasný, vždy som v ňom cítila oporu. Takisto mám dve úžasné dcéry.
Prezraďte, ako ste sa zoznámili s manželom? Vedel o vás, že ste speváčka?
Vždy som túžila, aby sa môj muž zaľúbil do mňa ako do človeka, aby nevedel, že som niečím výnimočná. A tak sme sa aj zoznámili, bol mojím družbom na jednej svadbe. A teraz sme spolu už 33 rokov.
Spievate si doma ako rodina?
Áno, spievame. Ešte aj s dievčatami, keď boli doma, sme si vždy spievali. Aj suseda hovorievala, že niekedy ani nepracovala, len počúvala, ako si vyspevujeme. Nie sú to len moje dievčatá, ale i moje najlepšie kamarátky. My sme vedeli po celom týždni v sobotu aj celé dopoludnie prerozprávať. Boli a sú to nezabudnuteľné chvíle.
A spievate takto ako rodina i niekde aj pre verejnosť?
Chodíme s programom ako Spieva celá rodina, aj s dcérami, zaťom, vnukmi. Napríklad vnúčik Ľubko, on veľmi rád spieva.
A čo také uspávanky? Spievali ste dcéram, teraz vnukom?
Áno. Teraz chlapcom veľmi veľa spievam, oni to milujú. Už sa na to vždy tešia. Ale nielen uspávanky. Hocijaká iná pieseň mi napadne a už spievam a im sa to veľmi páči. Ja im tak potichúčky nôtim, jemne. Už si myslím, že spia, ešte pridám jednu, už isto obaja spia. A ten starší Ľubko vtedy vytiahne ruku spod paplóna a ukáže palec hore – babka super.
Ako si najlepšie oddýchnete?
Veľmi rada si oddýchnem len tak, doma na gauči, ale ani nesledujem, čo ide v televízii. No najlepší oddych pre mňa je ísť do lesa. Ako u nás v Kyjove, stačí len niekam si vyjsť a máte všetko ako na dlani. Sadnem si, niekedy si spievam, niekedy sa modlím za to, že mám dopriate toto všetko.
Vy ste vo folklóre doma, okolo vás je veľká folklórna rodina. Všimli si vás i za hranicami. Nelákala vás cudzina?
Veľmi veľa kamarátov práve cez folklór som získala. Teší ma, že človek si aj vo svete našiel priateľov. Keď som bola prvý raz v Amerike, moja dcéra Evka mala len rok. Vtedy ma tam veľmi prehovárali, aby som tam ostala, doviedla si tam i rodinu. Ale to ma neoslovilo, nebolo to pre mňa. Možno by som mala teraz viac peňazí, ale ja som tu šťastná. Nič viac mi k bohatstvu netreba. Len zdravú rodinu, zdravíčko a ešte pospievať i potešiť ľudí.
A to sa vám podarilo i na koncerte, keď ste vypredali veľkú scénu DJZ. Bola vtedy tréma?
Tréma je stále. Taký pocit rešpektu. Hlavne v ten prvý moment, keď som vyšla na pódium. Ale keď som videla ten aplauz, ako sa ľudia tešili, tak to tak nejako zo mňa opadlo. Poňali sme to tak rodinne, ľudia tvrdili, že to bolo aj vidieť, cítiť, tak sa úprimne teším.
Anka Poráčová oslavovala so svojou folklórnou rodinou nové CD Čítajte Spoločne ste vydali CD i neraz koncertujete s Markou Mačoškovou.
Marka je ako moja folklórna mama. Má v podstate syna v mojom veku. Marka stále pre mňa bola i je super.
Vy v kroji a v civile vyzeráte úplne inak. Spoznávajú vás ľudia?
Ani nie. A keď prídem v kroji na vystúpenie a potom sa prezlečiem, tak vôbec. Minule tak bolo na jednom festivale po jeho skončení, že ešte počkáme na pohostení pani Poráčovú. A ja som tam už sedela. A starosta na mňa – a to ste vy? Ten čepiec človeka celkom zmení.
Ako sa z dievčaťa z neveľkej dediny stala taká známa speváčka?
Mala som šťastie na ľudí a bol tam asi i ten talent. Ja som prišla ako obyčajné dievča z dediny, nikoho som nepoznala ani mňa nikto. Tu som prišla a zaspievala, tam som prišla a zaspievala a oni – aký hlas! A už sa tak nejako otvárali dvere. Mala som možnosť venovať sa tomu aj profesionálne, ale som stále hovorila, že nie, že chcem rodinu. Pre mňa bola rodina prvoradá, spev len popritom.
Čo vám tento spevácky talent dal?
Obrovské bohatstvo. Kvôli spevu som mohla a môžem postretávať množstvo ľudí a zažiť tak veľa krásneho. Môj život je vďaka piesni oveľa krajší. Som tomu Najvyššiemu veľmi vďačná za tento dar.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny, číslo 35, v predaji od 5. 9. do 11. 9.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
