Cintoríny plné ľudí spomínajúcich na svojich blízkych, ktorí už tu nie sú s nami... Takýto je obraz týchto dní. O tom, aký je význam týchto novembrových sviatkov, ako ich priblížiť deťom a čo by sme si z nich mali zobrať pre seba, porozprával gréckokatolícky biskup – vladyka Milan Chautur, ktorý v rámci Konferencie biskupov Slovenska vedie Radu pre rodinu a mládež.
Tieto dni patria Sviatku všetkých svätých a Pamiatke zosnulých. Aké je vlastne ich posolstvo?
– Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sú dni, ktoré nasledujú jeden po druhom. V prvom prípade sa poukazuje na fakt, ktorý Kristus zvýraznil tvrdením: „... tí, čo dobre robili, budú vzkriesení pre život...“/Jn 5,29/. Sú to všetci svätí, ktorí boli ľuďmi žijúcimi rovnakými problémami, ako aj my, ale ich výnimočnosť bola v tom, že zachovali v sebe dobro a to aj v ťažkých situáciách života. Ich sviatok poukazuje na šťastný život, ktorý vo smrti má svoje pokračovanie v iných, stabilnejších podmienkach, o ktorých hovoril Kristus – „... budú vzkriesení pre život“. Rovnako aj Pamiatka na zosnulých nás chce voviesť do tej istej pravdy o ich posmrtnom živote, v ktorý potrebujeme uveriť pri pohľade na hroby našich blízkych zosnulých, za ktorých sa modlíme.
Na hroby so sebou nosievame kvety, vence a sviečky. Prečo ich zapaľujeme? Majú aj tieto veci duchovný význam?
– Veniec zvýrazňuje víťazstvo a kvet je prejav vďačnosti a lásky k obdarovanému. Veniec na hrobe by bol „výsmech“ víťazstva, lebo človek bez viery považuje smrť za totálnu prehru človeka. Avšak v pohľade viery človek víťazí nad smrťou vierou, ktorú Kristus vyžaduje: „... kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie...“/Jn 11,25/. Symbol tohto svetla večného života je aj sviečka, ktorú ľudia zapaľujú na hroboch a tak kvety, ktoré tam nechávajú, hovoria o vďačnosti a láske, ktorú prechovávame voči blízkym. Vieme, že vnímajú náš úprimný vzťah k nim.
V tomto období viac ako inokedy spomíname smrť a odchody blízkych. Inak je to téma, ktorá v bežnej komunikácii nie je až taká samozrejmá...
– Smrť patrí k nášmu pozemskému životu a tým, že ju dnešný človek odstránil zo svojho myslenia, stratil aj objektívny pohľad na svoj život. Nie nadarmo hovorili svätci: „Pamätaj na smrť, aby si žil dobre“. Ľudia, ktorí vedia o blízkosti smrti, zvyčajne nerobia zlo iným a vedia si ceniť svoje dni. Človek bez pohľadu na smrť zabúda na to dobro, s ktorým by nemal otáľať a mohol ho vykonať čím prv. Tým, že sa človek až príliš zameral na seba, často vylučuje i pripomienku na smrť a zo svojej blízkosti odstraňuje všetko, čo by ho na smrť upozorňovalo, lebo sa jej bojí.
Na hroby blízkych s nami chodievajú aj deti. Neraz však chcú rodičia nechať ten ich ideálny detský svet nedotknutý smutnými udalosťami, tak je pre nich táto téma tabu. Je to takto v poriadku?
– Rodičia by mali svoje deti pomaly pripravovať na všetky úskalia života a to primerane ich chápaniu. Kedysi ľudia zomierali doma a dieťa bolo konfrontované so smrťou blízkych a nebolo mu to na škodu, lebo oveľa skôr chápalo hodnotu života. Dnes dieťa zoberie nôž a „pichne“ do bračeka, lebo si myslí, že je to „ako vo filme“. Treba dať pozor, aby sme deti neodizolovali celkom od reality života, ktorú, žiaľ, už i dospelí vnímajú príliš „umelo“.
Poraďte rodičom, ako teda dieťaťu vysvetliť, že sme práve pri hrobe babky a čo sa udialo, že ich nemôže poznať, keď jeho kamarát sa s babkou stretáva?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
