PREŠOV. Peter „Petko“ Opet je známym frontmanom skupiny Polemic. V poslednom čase ho kultúrna verejnosť vníma aj ako spisovateľa.
Po úspechu prvotiny, v ktorej opísal vylomeniny svojho syna, sa v kníhkupectvách objavilo aj pokračovanie tejto knihy.
Rozhovor pre týždenníky MY s Petrom „Petkom“ Opetom vznikol v preňho doposiaľ netypickom prostredí.
Nie niekde v koncertnej šatni, ale na knižničnom festivale Prešov číta rád.
Umeleckú dušu však v sebe Petko nezaprie a literárne prostredie, v ktorom je nováčikom, mu začína byť podobne blízke ako to hudobné, kde je skúseným matadorom.
Ako ste sa vlastne dostali k písaniu? V umeleckej brandži sa s Polemicom pohybujete takmer tridsať rokov, ale ako prišlo k tomu, že idete napísať knihu?
„Prišiel mi do života môj syn, ktorého život sa mi zdal taký bláznivý a divoký, že som sa nad tým začal zamýšľať. On už v deviatich chytil takú pubertu, vystrájal také veci, čo mne nenapadli v sedemnástich. Stále mi nešlo dokopy, či má nejaký ADHD syndróm alebo čo sa deje. Študovali sme so ženou literatúru a potom sme pochopili, že to je predčasný nástup puberty.
S ním to šľahalo poriadne a bolo to nesmierne rodičovsky ťažké toto uchopiť, že to dieťa začalo neskutočne pokúšať hranice dospelých, či už učiteľov, či rodičov, s kýmkoľvek prišiel do kontaktu. Keď som mu povedal, že Adam, toto nie, toto proste nemôžeš robiť, tak pre neho znamenala táto odpoveď áno, jasné, skús to ešte aspoň trikrát.“
Čiže žiadny rešpekt.
„Áno, jedna z najčastejšie sa opakujúcich viet u nás doma je, že: Adam, rešpekt! Proste maj rešpekt, aj keď niekomu nerozumieš alebo niekto ti nesedí, proste maj rešpekt k tomu, že ten človek má iný názor. Vyjadri rešpekt tým, že budeš počúvať a že si urobíš názor sám, ale nie že budeš stále pokúšať a stále prekračovať hranice, ktoré ti stanovíme. Toto všetko sa dialo a proste ja som sa z toho v rámci takej psychoterapie vypísal.
Veľká predplatiteľská súťaž týždenníkov MY Čítajte Je fakt, že za chvíľku som mal napísaných veľa príbehov. Ešte je tu taká dôležitá vec, že Adam popritom začal ako štvrták veľa čítať, čo som sa nesmierne potešil, lebo dovtedy ho to vôbec nezaujímalo, len youtube a vecičky v internetovom svete. A počas toho, ako mal záchvat čítania asi trištvrte roka, sme mu nakúpili veľmi veľa literatúry a vlastne zistil som, že žiadna literatúra, ktorú sme mali doma, nebola o slovenských deťoch so slovenskými reáliami. Pre dievčatá je mnoho príbehov, ale také chlapčenské veci vlastne neexistovali.
Tak som si povedal, sakra, veď z toho by mohla byť kniha. Mal som tiež šťastie na vynikajúceho ilustrátora, môjho kamaráta Tomáša Hasaja. Potom som hotovú knihu ponúkol vydavateľovi.“
Je to teda skutočný príbeh alebo je to inšpirované vašim synom?
„Je to inšpirované a je to skutočný príbeh. Tam sú naozaj úplné reálie.“
Ani ste to nijako nezveličovali?
„Nie, nie, tam sú skutočné mená, ako fungujeme, kde bývame, mená učiteľov zo školy, mená jeho kamarátov, spolužiakov. Nastalo tam minimum zmien, vyškrtli mi nadávky a drsnejšie výrazy, lebo vydavateľ mi povedal, že na detskú knihu je to príliš. Zaradili to do detských kníh, ale pre mňa je to rodinná kniha.“
Práve to sme sa chceli opýtať, že komu je určená. Či takým deväťročným, predčasne pubertálnym Adamom, alebo mladším, starším deťom či dospelým?
„Prvá kniha, ktorá vyšla minulý rok Život Adama je o takej začínajúcej puberte, to boli príbehy piataka. Teraz vyšlo pokračovanie Život Adama 2 a to zase pokrýva obdobie, keď bol Adam šiestak. Za mňa, a ja si za tým stojím, sú to fakt skutočné príbehy, to je proste realita, akurát je prepísaná do knihy.“
Veľa takýchto kníh nie je. Z tých známych sa možno Grázlik Gabo venuje podobnej tematike. Poznáte ho?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
