ŠARIŠ. Aktuálne prežívané obdobie pred Vianocami sa nesie v duchu zháňania, stresu a komercie. V minulosti malo celkom iný nádych. Ľudia sa viac zameriavali na to, čo im budúcnosť prinesie.
Dlhé večery boli ideálnym priestorom nielen pre pradenie, ale hlavne pre čarovanie.
Dni zvykoslovia začali už Katarínou. Nasledoval Ondrej, Mikuláš, Barbora a Lucia.
„Volali sme ich stridžie dni. Ako ubúdalo slnka na oblohe, vládlo viac tmy, noci, depresie, to aj naši predkovia vnímali. Príroda zaspala, skončili sa práce a oni verili, že sa niečo nedobré robí v tej prírode, keď slnko ustupuje a verili, že musia robiť všetko možné kvôli tomu, aby sa slnko vrátilo,“ opísal etnograf Martin Mešša.
V niektorých kultúrach však vnímali a verili, že musia urobiť isté úkony preto, aby všetko bolo tak, ako má byť.
Žena? Nevítaný prvý hosť
V tieto dni známych svätých sa zväčša nerobili ženské práce. Podstatné bolo však jedno. Žena nemohla prísť ako prvá do domácnosti.
Už od Kataríny chodili vinšovníci, malí chlapci do domácnosti, aby predišli tomu, aby prišla prvá žena, ktorá by mohla byť prípadná striga či nepriaznivá suseda a odobrala mlieko alebo porobila dobytku.
Robilo sa to vždy cesnakom.
„Nie je to výmysel, že cesnak používajú proti upírom, aj u nás fungoval dobre a to nielen preto, aby sme boli zdraví, ale cesnakom natierali dvere do stajní, dvere do domu. Cesnak vešali na rohy kravám, kozám,“ opísal Mešša jeden zo spôsobov ochrany produkcie mlieka na Šariši.
Čarovali spolu i samostatne
Veľmi výrazná bola v tom čase ľúbostná mágia dievčat. Etnograf Martin Mešša spomína osem zvykov, ktoré dievčatá robili spoločne, aby si pričarovali lásku.
Jedno z najznámejších je napríklad liatie olova, ktoré im malo ukázať podobu ich nastávajúceho. Pri peci zas robili halušky – napísali meno, dali do nej a ktorá haluška vyplávala, ten mal byť vyvolený. Jeden lístok bol čistý, ak vyplával ten, tak svadba až o rok.
„Veštili tak, že na hladinu vody dali sviečky, toľko, koľko si myslela, že má nápadníkov a jednu lodičku urobila ona a kam išla, ten bol jej životný partner. A ešte fyzikálne dôvtipné bolo, keď dali k sebe dve ihly – ona a ten, na ktorého myslí – ak ihly išli spolu k sebe, tak to bude dobre,“ opisuje Mešša.
Mágia i s pomocou zvierat
Pri individuálnych spôsoboch Mešša spomína až 23 rôznych podôb toho, ako si dievča chcelo pričarovať lásku. Zatriasli si plotom a z ktorej strany zabrechal pes, odtiaľ mal prísť aj jej nastávajúci.
„Dievky hodili na dvor kosti a ktorú kosť od ktorej dievčiny pes uchmatol ako prvú, tá sa prvá vydala,“ opisuje etnograf.
So zvieratami však spolupracovali aj inak.
„Na stôl dali kocúra a na ktorú sa kocúr pozrel najdlhšie, tá mala šťastie, že sa vydá. Inokedy medzi seba postavili gunára, zaviazali mu oči a ktorú ďobol, tá sa vydala,“ spomína Mešša úsmevné praktiky zisťovania lásky.
Ako „pomsta“ bolesť hlavy
Počas sviatočných dní bolo zakázané priasť. Napríklad aj počas Barbory. Okrem pradenia bolo zakázané aj prať a párať. Ani chlapi nemohli chodiť do hory, aby sa im niekde nestal úraz. Na Barboru niekde chodili 'barborky', oblečené v bielom, podobne ako na Luciu, a vymetali príbytky.
Ako zisťoval v starých matrikách Martin Mešša, dievčat s menom Lucia vraj nebývalo, také mená ženám nedávali.
„Lucia, na rozdiel od svätej Lucie, bola považovaná za najväčšiu strigu,“ vysvetlil etnograf.
Na Luciu bolo zakázané z prác všetko.
„Na Luciu, keď ste priadli, prišla Lucia, zaťala do hlavy sekeru, do rany založila uhlík a celý rok vás bolela hlava. Zlepšilo sa až o rok, keď ste nepriadli.“
Kto nestihol čarovať počas tohto obdobia, musel si naň počkať opäť, celý rok do ďalších Vianoc.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny, číslo 48, v predaji od 12. 12. do 18. 12.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
