Michal Červeň má štyridsať a s volejbalom nekončí

PREŠOV. S Prešovom získal obidva extraligové tituly, okúsil aj zahraničie, pritom k volejbalu sa dostal len náhodou. Pôvodne bol futbalovým brankárom. Blokár Michal Červeň je oporou VK Mirad PU Prešov a stále pri chuti. Skvelý volejbalista oslávil 16. decembra štyridsiate narodeniny.

Rodák zo Žiaru pri Liptovskom Mikuláši získal s Prešovom dva tituly majstra Slovenska (2005, 2015), jednu striebornú a dve bronzové medaily, trikrát vyhral Slovenský pohár, hral v cyperskom Paralimni, Opave, Bydgoszczi, Avignone, Ajaccio.

Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny - vo vianočnom dvojčísle 2017.

S reprezentáciou Slovenska štartoval na majstrovstvách Európy 2007, vyhral s ňou Európsku ligu 2008, zahral si aj vo Svetovej lige 2014 a 2015.

Chlap, ktorý má výšku 205 cm, bol však najskôr futbalovým brankárom. Manželia Červeňovci – manželka Zuzana, majú dvoch synov – Michala a Matúša. Žijú v Dukovciach pri Giraltovciach.

Má aj druhú najvyššiu trénerskú licenciu a na Prešovskej univerzite vyštudoval učiteľstvo telesnej výchovy.

Hrali ste futbal. Venovali ste sa ako chlapec aj iným športom?

„Odmala som hral futbal a venoval sa zjazdovému lyžovaniu. Obidva športy som robil do osemnástich rokov. Vo futbale boli i úspechy – za Liptovský Mikuláš som hral tretiu dorasteneckú ligu. Volejbal som hral za gymnázium. Po maturite som prišiel do Prešova študovať strojárinu a Milan Gešperík ma dotiahol na tréning volejbalistov. A pri volejbale som už ostal. Z Prešova ma poslali na hosťovanie do prvoligových Košíc na oťukanie. Po ročnej vojenčine som sa od októbra 2000 začal volejbalu venovať vážnejšie.“

Aké to bolo preorientovať sa z futbalu na volejbal?

„Športové základy som mal, hýbať som sa vedel. Z mojej rodiny hral volejbal otec i starý otec.“

Stali ste sa výborným volejbalistom, reprezentantom, získali ste cenné trofeje. Čo všetko ste pre to museli robiť?

„Na začiatku som to nevnímal tak, že sa budem živiť volejbalom. Do Prešova som prišiel s tým, že vyštudujem vysokú školu. Strojárina mi nakoniec nevyšla a tak som začal študovať na fakulte športu a povedal si, že popri štúdiu budem hrať volejbal. Postupne sa to kryštalizovalo, dal som si určité ciele a šiel som za nimi. Výhodou bola moja výška. Snažil som sa robiť všetko tak, aby sa mi tie ciele splnili. Až na jeden sa mi splnili.“

Ktorý bol ten nesplnený?

„Jedným z cieľov bolo zahrať si v talianskej lige. Na druhej strane dostal som sa do poľskej ligy – jednej z najlepších líg na svete. Možno povedať, že je to porovnateľné.“

Čím vás volejbal najviac fascinoval?

„Je to pekný kolektívny šport, o úspechu rozhodujú všetci hráči, ktorí sú na ihrisku.“

V roku 2005 ste s Prešovom získali prvý majstrovský titul.

„Rok predtým to bola bronzová medaila. V roku 2005 sme získali titul a vyhrali aj Slovenský pohár. V tom roku získal náš klub majstrovské tituly aj vo všetkých mládežníckych kategóriách. Na ten titul sme pracovali štyri, päť rokov. Vedeli sme o sebe, mohli sme hrať aj naslepo a hlavne sme boli dobrá partia, sem-tam sme do mesta skočili aj na pivko. Teraz je to trochu iné, ale beriem to i z iného pohľadu – veľa spoluhráčov už má svoje rodiny.“