„Hej, som kdesi začul, že sa vraj majú konať opäť sviatky, že Vianoce,“ konštatoval položartom-polovážne pred pár dňami kamarát zo školy, dnes jeden z kolegov v médiách. Celkom pekne vystihol hektickosť týchto dní. Predvianočných sviatkov.
Sama som sa zastavila až minule pri jednej milej akcii, ktorá sa niesla v čistom vianočnom duchu. A keď tam zazneli koledy, ktoré sa mi spájajú s detstvom, človek mal až zimomriavky. Akoby sa v čase vracal.
Keď ananás bol na stole raz do roka – na Vianoce – a banány boli schované v špajzi a každý snoril, či ten druhý súrodenec nezje o banán viac.
Keď sme večeru jedli raketovo len preto, aby sme ešte s dupľovanou dávkou paliva v raketách mohli upaľovať k stromčeku. Lebo už buchli balkónové dvere, to znamená, že Ježiško už vybalil náklad.
Keď neexistovali mobily a mama si musela dcéru po polnočnej hľadať po dedine, s ktorou partiou sa kde zatárala pri speve, lebo veď už je po pôste, treba dohnať. A veruže našla. A obdarovala darčekom grátis – vianočným kázaním.
Keď najkrajší darček boli po otrasných fialových, zelených a červených ošúchaných „menečestrákoch“ konečne moderné tmavozelené nohavice a štrikované „kusacie“ svetre nahradil bielo-zelený rolák. Doteraz je v nose ich vôňa a v ruke ich látka.
Keď sa týždne dopredu cvičili scénky do kostola. A vysnívanú rolu Márie v dvojici s ešte vysnívanejším Jozefom načisto pokazila totálna ignorácia zo strany Jozefa. Keby to tak bolo naozaj, tak Panna Mária by bola porodila niekde na polceste do Betlehema. Keby jej Jozef tak upaľoval dopredu bez toho, že by jej pomohol, ako upaľoval ten môj Jozef.
Keď jeden z najobľúbenejších darčekov boli spoločenské hry. A tie sa hrali v kuse dookola, kým to konečne niekoho neprestalo baviť, alebo sa niekto neurazil, lebo jeho figúrku ten druhý vykopol tri políčka pred domčekom.
Posledné tóny piesne doznievajú, v myšlienkach sa vraciam do reality.
Banány si kúpim, kedy dostanem chuť. Oblečenie to isté. Mobily mám dva. Spoločenskú hru som nehrala, ani sa nepamätám. Balkónové dvere búchajú, len už nimi nebúcha Ježiško ale dakto z domácnosti. Mama už moje príchody domov nekontroluje, ani neovplyvňuje. Herecké vlohy zapadli prachom, Jozefa obdivujem už len na obrazoch v kostole.
Čas nezastavíš, doba sa mení. Ale jedno ostáva. Ten najkrajší darček. Ktorý som si ako dieťa neuvedomila, ale každými Vianocami ho preciťujem viac a viac.
Ten najkrajší darček je zdravá a kompletná rodina, ktorá si spolu sadne k jednému stolu. Lebo sú Vianoce.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny, číslo 50-51, v predaji od 19. 12. do 8. 1.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
