Monika Kandráčová: Ježiškovi sme robili miesto, čo keby sa narodil práve u nás

Vianoce jej detstva boli plné zvykov, tradícií a spevu. Darčeky neboli, vynahrádzal ich bohatý vianočný stromček.

Potrebnú dávku pokory a porozumenia vštepila speváčka Monika Kandráčová aj svojim synom – Milanovi a Ondrejovi, ktorý je známym hudobníkom a spevákom.

Hrdá mama naňho prezradila aj aj pikošku, keď ako dieťa takmer pochrúmal vianočnú ozdobu.

„Podobne ako v iných kútoch Slovenska, aj u nás na východnom Slovensku, na Šariši, boli Vianoce vždy bohaté na svoje piesne, tradície a na krásne zvykoslovné i náboženské obrady. Celý adventný čas sme prežívali v stíšení sa a pokore,“ začína rozprávanie o Vianociach, ktoré mali svoje čaro 61-ročná Monika Kandráčová.

Rodáčka z obce Ďačov (okres Sabinov) pochádza zo šiestich súrodencov. „Chodili sme vinšovať, ako odmenu nám dali drobné korunky alebo jabĺčka,“ hovorí o Štedrom dni známa speváčka ľudových piesní.

Muži zdobili, ženy varili

Po návrate z vinšovačky začala rodina zdobiť a pripravovať sviatočné jedlá.

„Moji štyria bratia pomáhali oteckovi pri príprave pokrmu pre dobytok a zdobili vianočný stromček. Ja som so sestrou Ančou pomáhala mame v kuchyni pri príprave jedál.“

Varili sa bobaľky s makom a medom, ale aj ich „mokrejšia“ verzia s mliekom.

Kyslá kapustová polievka bez mäsa, dusená kapusta na smotane, pirohy, pagáč s tvarohom, hrozienkami a vanilkou a neskôr aj ryba a šalát.

Východniarske zvyky

Keď sa na kostolnej veži rozozvučal večerný zvon, začali sa Vianoce.

„Môj otecko priniesol zo stodoly snopček žitnej slamy, položil ho v kuchyni pod stôl. Najmladší člen rodiny zas šiel k miestnemu potoku s vedierkom, keď sa vrátil, všetci sme sa museli v tej sviežej vodičke poumývať a on nám zavinšoval. Posadali sme si, otecko zapálil na stromčeku voskové sviečky, spolu sme sa pomodlili a povečerali. Po večeri sa u nás ešte spievali koledy,“ rozpráva Monika Kandráčová.

Bez darčekov

Darčeky nedostávali žiadne: „Pre nás bol darčekom bohato ozdobený vianočný stromček. Robievali sme domáce kolekcie a salónky. To bol náš darček. Po Troch kráľoch, keď sa všetko dalo zo stromčeka dole, sme si to medzi sebou spravodlivo rozpočítali a vychutnávali,“ smeje sa speváčka.

Všetky dobroty na stromčeky boli vyrábané ručne.

„Pamätám si, že do domácich kolekcií išiel práškový cukor, kakao, stužený tuk, určite ešte niečo, ale to by som musela nájsť presný recept. Potom sa to cesto tlačilo do formičiek. Tiež sme balili oriešky do celofánu, aby sa na stromčeku aspoň čosi ligotalo.“

Ježiško pod stolom

Zvyk vyrábať domáce salónky a kolekcie si Monika Kandráčová preniesla aj do svojej domácnosti.

„Robila som ich spolu s Ondrejom a Milanom, keď boli malí, to bola taká naša tradícia. Už po Lucii sme ich začali chystať. Dnes to už nedodržiavame,“ priznáva.

Čo sa ale stále a bez debaty v celej rodine Kandráčovcov dodržiava je polnočná omša.

„Ako deti sme často pred polnočnou zaspali. Zložili sme sa pod stolom na slame a nikdy sme nezabudli urobiť miestečko aj pre Ježiška. Čo keby sa narodil práve u nás pod tým stolom.“

Rodičia nás vždy pred omšou zobudili a spoločne sme šli do kostola. „Veľmi sme sa tešili ako budeme spievať koledy. Môj dedko v kostole predspevoval piesne. Všetky boli v nárečí.“

Pravdivé Vianoce

Monika Kandráčová dodnes s láskou spomína na sviatky, keď bola dieťa. Hovorí o nich ako o pravdivých.

Ľudia si úprimne vinšovali, nikto sa nenaháňal za nákupmi a darčekmi. Veľa sa spievalo a ku šťastiu stačilo aj pohladenie či milé slovo.

„Svoje špeciálne čaro mali Vianoce aj keď boli synovia malí. Ondrej a Milan boli veľmi dobré deti. Čo mali, to mali, čo nemali im nechýbalo. Neboli zaťatí, že by niečo veľmi chceli. Skôr sa dávali praktické darčeky.“

Nezbedný Ondrej ju vystrašil

Pri pomyslení na sviatky a ešte malých synov Monika Kandráčová má hneď aj príhodu, nad ktorou sa dnes už smeje, ale vtedy jej nebolo všetko jedno.

„Ondrej bol ešte veľmi maličký. Ozdobovali sme stromček a on bol za ten čas v postieľke. Keď bol stromček hotový, manžel ho vzal na ruky, aby si ho mohol popozerať. Veľmi sa tešil, len híkal nad guľami a svetielkami, až jednu guľu stiahol z konára. Chvíľu sa s ňou pekne hral, tak sme ho nechali a zrazu si ju strčil do pusy a začal hrýzť. Veľmi sme sa zľakli, pretože bola sklenená, ale našťastie sa mu nič nestalo.“

Živý stromček musí byť

Chlapci chodievali aj vinšovať k susedom: „Vinšovať chodili radi, ale neradi boli, keď ľudia začali po vinši hľadať drobné v kredenci, aby im niečo dali. Oni chceli vinšovať len tak a nie za peniaze.“

Dnes zvyknú byť Kandráčovci na sviatky pohromade. Spoločne pripravujú aj jedlá a niektoré zvyky si zachovali dodnes, len ich trošku zmodernizovali.

Bez živého stromčeka si ale Monika sviatky nevie predstaviť. „Mladší syn ma presviedčal, aby som si kúpila umelý stromček, ale pokiaľ žijem, tak budem zdobiť živý,“ konštatuje Monika.

Dodáva aj prianie: „Všetkým želám lásku, zdravie, porozumenie. To je najdôležitejšie. Všetko hmotné je popri tom nepodstatné.“