PREŠOV. Peter Migaš je takým Forrestom Gumpom spoločenského a kultúrneho života v Prešove.
Je aktívny DJ, promotér a hudobný dramaturg a hoci bol skoro pri všetkom podstatnom, čo sa v metropole Šariša udialo, vždy bol tým človekom v pozadí.
Rozhovor vyšiel v týždenníku MY.
Hoci Petra Migaša pozná väčšina hudobných umelcov, či už zo SKY rádia, alebo rôznych eventov, rozhodli sme sa predstaviť ho aj širšej verejnosti a vytiahnuť z neho v rozhovore zopár pikošiek. Interview sa nieslo v neformálnom duchu, ale inak by to nešlo.
Nuž, príjemné čítanie...
Bol si pri mnohom podstatnom, čo sa udialo v prešovskom kultúrnom, športovom i spoločenskom živote, ale väčšinou ako ten v ústraní. Ako taký Forrest Gump. Neprekáža ti to?
„Vôbec. Sám som sa tak po zhliadnutí filmu Forrest Gump onálepkoval. Tak ako on, som si tiež nevyberal situácie ako vznik IMT Smile, Pehy, rádia či silných podujatí. Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu. Neprekážalo mi ani stáť v tieni brata.”
Deväťdesiate roky. Tvoj brat hrával so susedmi Táslerovcami vo vtedy začínajúcej skupine IMT Smile. Ako si spomínaš na tie časy?
”Nech to znie ako klišé, ale pre mňa je to jedno z najkrajších období v živote. Keď som sedel na koncerte History – IMT Smile a Michal Hudák: 'Miro dal Martinovi bubenícke paličky', v momente som bol o 20 rokov naspäť a vybavil sa mi film, čo tým paličkám predchádzalo a čo nasledovalo. Dokonca si pamätám ako v detskej izbe u Táslerovcov hral Ivan na klavíri, Miro na basu, Martin búchal po tamburínke...
Miro Tásler: Mám pri sebe Mozarta, nechcem byť Salieri Čítajte Nebolo to len o hudbe. Často sa športovalo, či dokonca sa chodievalo na ryby. Sedelo sa na lavičke pri bloku na Tomášikovej, na gitaru buď hrával Ivan, alebo Ťufo (Maťo Tkáčik) a repertoár bol poväčšine zložený z hitov kapiel Guns 'N' Roses či slovenskej Tublatanky. Najväčším hitom bola ale Včielka Maja, ktorú potom hrali aj na prvých koncertoch. Vzniku IMT Smile predchádzala kapela Epitath kde bol členom aj Ťufo. Za tým názvom netreba nič hľadať. Vznikol na spomínanej lavičke večer a ja som zle prečítal z anglicko-slovenského slovníka slovo náhrobný kameň...”
Nikdy si neinklinoval k hudbe ako muzikant? Vždy si chcel byť DJ? Či človek v pozadí – promotér, manažér, dramaturg, organizátor? Nechcel si byť na stejdži? Nevolali ťa do skupiny?
„Vždy som chcel byť DJ a bavil ma mikrofón, či už ako spíker, alebo dokonca ako raper. V roku 1991 som sa stal členom klubu mladých novinárov a DJov pri ABC centre voľného času v Prešove. Na stejdži som stál s kapelou IMT Smile a zarepoval som dve skladby a to Matelko a Mám rád džem. Časť textu Matelko zložil Igor Timko (No Name). Bol to ale splnený sen.
Ako sa oslavovalo Štefana v deväťdesiatych rokoch Čítajte Keď sme v Herľanoch hrali pred Robom Grigorovom, od trémy by sa mi nikto krvi nedorezal. Už vtedy som sa ako celkom schopný spíker zmohol len na krátke a tiché 'ahoj', po výzve Ivana, aby som prišiel na pódium odrapovať tieto dve skladby. Bolo tam bezmála 5 000 ľudí a ktosi z davu vykríkol 'Peťooo' a dav spustil potlesk. Na také niečo sa zabudnúť nedá.
Aj keď ten niekto v dave bola Ivanova a Mirova mama, ktorej som dodnes vďačný za silný emočný zážitok. Bol som rád, že môžem byť pri tom, ako sa nadšenie kamarátov z ulice mení na splnený sen. Nič nebolo zadarmo a bolo to náročné. Skutočne som vždy chcel byť hudobným dramaturgom, hoci mi to málokto uverí.”
Aká muzika ťa bavila?
„Sledoval som trendy, ale aj históriu hudby. Bavil ma rockenroll i elektronická či tanečná hudba. Chcel som sa zaškatuľkovať, ale nešlo to. Na základnej škole som bol depešákom, ale začal som frčať aj na Guns 'N' Roses či Metallice. Najväčší zlom v organizátorskom živote bol rok 1993, kde som pomáhal Ľubovi Hanušínovi s Rockovou ligou.
Obdivoval som ho, ako dokáže dať dokopy kapely, techniku, plagáty a stíhal nám aj vysvetliť čo má ako byť a prečo. Vtedy mi bolo jasné, že toto nie je posledná akcia, kde som vopchal prsty.”
Mali ste aj Rádio Pirát. Dnes si hudobný dramaturg v rádiu, len naozajstnom. Je to veľký rozdiel? Ako si spomínaš na pirátske vysielanie?
„Príbeh Rádia Pirát je na film. Bratia Martin a Miro Táslerovci boli technicky zdatní a vedeli čo treba. Oni boli technici a ja s Ivanom moderátori. Mali sme dva gramofóny, mixážny pult a dva mikrofóny. Platne nám požičal Ivanov a Mirov otec. Mal naozaj nádhernú vzácnu zbierku. Vznik rádia mal svoje obete, ktorými boli moje nové tepláky.
Plošák vysielača sa leptal na balkóne v malej vaničke s kyselinou chlorovodíkovou a ja som si to nevšimol... Hrali sme, čo sa nám páčilo, od buka do buka. Mysleli sme si, že to neprekročí prahy bytu na Tomášikovej, kým nezazvonil telefón a v ňom sa ozvala teta žijúca niekoľko blokov od centra vysielania. O pár dní sme zistili, že nás počúvajú nielen kamaráti, ale aj ľudia žijúci v okolitých uliciach.”
Potom prišiel open-air festival Marakaňa 1995, prapredok Dobrého festivalu.
„Marakaňa 1995 bolo najepickejším podujatím v mojom živote. Hlavnými organizátormi bol Miro a Martin a pomocnými bol Ivan, ja a Maťo Ceperko. Pamätám si, že v logu podujatia bol snehuliak.
Autorom bol Martin a asi to bolo vtipné, kedže festival sa konal v strede leta. Zvláštnosťou bola cena vstupenky, ktorá kopírovala dátum (27,70 Sk). Tento fór som ako predajca lístkov neocenil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
