Jozef Nagy bol bardom športovej žurnalistiky

PREŠOV. Neodmysliteľnou postavou športovísk na východnom Slovensku – o prešovských už ani nevraviac, bol športový novinár a publicista Jozef Nagy.

Narodil sa 17. marca 1931, zomrel 2. mája 1995.

Východky i Prešováky

Jozef Nagy, významná osobnosť slovenskej športovej žurnalistiky, bol takmer štyridsať rokov redaktorom Východoslovenských novín v Košiciach, bol v nich i vedúcim oddelenia športu.

Nenapodobiteľným spôsobom pomáhal oživovať redakčné dianie aj v Prešovských novinách a Prešovskom večerníku.

Jozef Nagy už od mladých rokov miloval šport, hral futbal, hokej, venoval sa atletike.

Novinárčiť začal v podnikovom časopise Odevák v Prešove, potom pôsobil vo Východoslovenských novinách. Zdobili ho pracovitosť, húževnatosť, dôslednosť, ľudský rozmer.

Vypracoval sa na uznávaného a erudovaného športového novinára a publicistu.

Jeho novinárska tvorba vynikala žánrovou pestrosťou. Nechýbal mu zmysel pre humor, bol vtipný, často si však pred ústa nebral servítky, bol kritický, dával aj nepríjemné otázky. Boli však podložené argumentmi a faktami.

Napríklad aj trénerské osobnosti na ne reagovali niekedy podráždene. Ale to už patrí k novinárskej robote.

Srdcovou záležitosťou sa mu stali cyklistické preteky Okolo Slovenska, tiež obľúbené podujatia v metropole Šariša – Pohár Duklianskych hrdinov v stolnom tenise a Dukelské jazdecké preteky.

O prešovskom hokeji napísal knižku Prešovský hokej od A po Z. O jeho obetavosti a zanietenosti svedčí aj to, že z Prešova do redakcie Východoslovenských novín v Košiciach cestoval skoro štyridsať rokov.

Nezmar a pedant

Patril do koloritu prešovského športového, spoločenského i umeleckého života. Mal rád šport, život, poznal ľudí, rôzne postavy a postavičky, v Prešove mal obľúbené rôzne zákutia.

Všade ho mali radi, všade sa potešili, keď otvoril dvere. Jeho kolega vo Východoslovenských novinách a potom dlhoročný šéfredaktor Prešovského večerníka Peter Ličák o ňom svojho času napísal: „Bobčo, tak sme ho volali, prešiel s novinárskym zápisníkom celú Európu, videl desiatky miest, ale najšťastnejší bol v rodnom Prešove. Rád spomínal na posledných prešovských fiakristov, presne vymenoval, kto mal ktorý obchod, pamätal, kde boli najlacnejšie predvojnové pišengere, ktorý policajt mal najlepší poriadok v okrsku, po mene i prezývke poznal všetkých čašníkov od Sabinovskej ulice po stanicu. V novinárskych kruhoch bol známy ako nezmar a pedant.“