Mám rada drobné aj veľké zmeny v Prešove, ktoré zachovávajú presne to, čo zachovať majú a pochovajú to nepotrebné, ktoré je stále príbehom len určitej skupiny generácie Prešovčanov.

Každý si z nášho mesta preto zapamätáme iné zmeny.

Keď stojím na zastávke pri Veľkej pošte pred novou budovou DJZ, už nevidím skejterov, ktorí pred divadlom prispievali k športovejšej nálade Prešova.

Áno, počúvali sa výhrady, že mladí tam len posedávajú a ničia dlažbu pred budovou, do ktorej ani nikdy nevkročili. Nezaujímala ich kultúra, vraj.

Ale neprispievali aj oni ku kultúre mesta, nedotvárali akúsi „zastávkovú“ kulisu? A mnohí z mladých skejterov určite majú radi divadlo. Aj vtedy, aj teraz.

Ťažko však povedať, či sa láska k divadlu rodí aj s posedávaním pred ním... Nech je to akokoľvek, skejterov už pred divadlom na vynovenej dlažbe pred budovou DJZ neuvidíme.

Tak sa ich môžeme pokúsiť hľadať v ňom. Alebo môžeme novú dlažbu považovať aj za akýsi druh pocty, pamätníku na to, čo v meste prekážalo ale zároveň patrilo k našej zastávke na Veľkej pošte.

Keďže však ide o rozlietanú generáciu, pravdepodobne ich v tom našom prešovskom divadle nenájdeme a o svojom pamätníku sa tiež nedozvedia.

Aké ďalšie zmeny vidím v našom meste?

Nemusíme byť prehnane pozorní, aby keď sa stojac na tej istej zastávke otočíme a uvidíme (čo o chvíľu už neuvidíme), že budova starého Tesca sa stráca, padá k zemi, tak nám neostáva nič iné, len dať si rúško pred tvár aby sme sa nenadýchali príliš veľa špiny z padajúcej stavby a niečo si želať.

Mimochodom, to rúško je možno dobré si nechať aj v iných častiach mesta, neuškodí.

Moje želanie by teda bolo počuť na Hlavnej ulici pred Prezidentskou pivárňou včielku Máju.

Živo si pamätám dni, kedy sme išli na Hlavnú z „horného“ gymnázia a na celú uličku, takmer už zo Záhrady umenia, bolo počuť notoricky známy hit od Káju v prevedení dvoch pouličných muzikantov.

Ťažko opísať zmiešané pocity, ktoré v nás táto pesnička vyvolávala. Lenže dvaja páni, ktorí z nej mali takú úprimnú radosť, dokázali aj nemožné.

Napríklad to, že sme na pár minút zabudli, čo od nás zajtra na chémii chcú.

Či o tom vedia alebo nie, týchto pánov zbožňujem, aj keď včielka Mája začínala byť po pár hraniach (myslím, že ju zvykli hrávať niekedy aj párkrát za sebou) otravná.

Ale boli neodmysliteľnou kulisou všetkých rozhovorov na zastávke na Hlavnej, aj keď sme to takto vtedy možno nevnímali.

Slnečné dni na Hlavnej mi preto stále evokujú radosť.

Znamenalo to, že už sa skončila škola, že môžeme len tak posedávať v Záhrade umenia, že znova ide aj do Prešova leto, že sa budeme mať dobre.

A k tomu všetkému tá pesnička o jednej Máji, asi nám bolo jedno, že to bolo vlastne o včele.

Jej rytmy sa dostávali pod kožu, do hlavy, ostávala aj po príchode domov, Mája bola jednoducho všade. To, čo nás niekedy otravovalo, nám teraz chýba.

Alebo možno aj nie, len si na to občas spomenieme a až potom nám to chýba, ale znova len na chvíľu.

Dúfam, že túto pesničku budem v Prešove počuť stále. Určite by sa aj Kája potešil a v máji možno aj tá včielka Mája.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári