Pred tromi rokmi som odišla z Prešova pre štúdium. Do mesta sa však pravidelne vraciam, aj keď mnohí moji rovesníci, kamaráti a spolužiaci z gymnázia nechápu, prečo to stále robím.

Tak sa z našich rozhovorov stávajú nekonečné príbehy, teda sa dohadujeme doteraz.

Myslím si, že je nás však viac. Dúfam, že je nás čo najviac. Tí Prešovčania, ktorí sa stále vraciame domov.

Nielen na sviatky, na pár dní, nielen preto, že musíme, hlavne preto, že po tom túžime a že to chceme.

Prichádzame späť za ľuďmi? Asi nie, keď sú už všetci preč. Moja generácia je totiž rozlietaná.

Tak, ako sme kedysi zapĺňali ulice prešovského centra ich už nikdy zapĺňať nebudeme (jedine na jeden krátky nostalgický večer pri stretnutí zo školy po desiatich rokoch).

Vymenila nás generácia mladších a už sa postupne zaraďujeme medzi tých, ktorí sa len usmievajú.

Dúfam, že sa usmievame všetci, keď prichádzame späť do Prešova, pretože prichádzame kvôli atmosfére. A to mesto ju naozaj má a rovnakú som nenašla ešte nikde na svete.

Lenže o atmosfére sa hovorí ťažko, je to príliš abstraktný pojem, ako keď vysvetľujete nefajčiarovi, prečo fajčíte. Je to pocit vyvolávajúci určitý stav mysle.

Prísť do Prešova môže teda byť svojím spôsobom aj euforický zážitok a možno to stále len všetko preháňam.

Vytvárajú sa vám však spomienky, predstavy, niektorým ani neveríte, pretože sa zdajú byť veľmi vzdialené, tak si ich jednoducho prerobíte po svojom, vylepšíte.

Takýmto spôsobom robíte vedome zo svojho mesta niečo lepšie, než čím je, pretože to chcete.

Aký zmysel by malo vrátiť sa a nadávať, čo všetko tu vlastne nefunguje? Veci nefungujú všade na celom svete, tu to aspoň môžete zdieľať s ľuďmi, ktorí si myslia to isté.

V rozhovore s ľuďmi, ktorí sa mi čudujú, prečo sa do Prešova stále rada vrátim, by mohol samozrejme zvíťaziť argument, že ideme za ľuďmi. Je to rodina ale sú to hlavne cudzí ľudia.

Viete, akí sú prešovskí ľudia nádherní? Všetci tí, ktorých nepoznáte, práve tých sa oplatí pozorovať (aj keď sa tu vraj všetci poznáme, lebo Prešov je jedna veľká dedina).

Najviac sa mi páčia tí starší, v nich vidím takmer celú prešovskú históriu, ktorú ja už nikdy nezažijem.

Pretože sú medzi nimi aj ľudia, ktorí v Prešove prežili takmer celý život, prežili ho na jednom mieste, takže história toho miesta je v nich a oni sú v nej, pretože oni ju písali.

To už ja a moji rovesníci nezažijeme, pretože odchádzame, a aj keď niektorí prichádzame, stále sa len obzeráme po zmenách a musíme sa im prispôsobovať.

Lenže my sme neboli strojcami tých zmien, my sa na nich len pozeráme zdiaľky.

A v neposlednom rade, Prešov je istotou, pojmom, pokojom, ľuďmi, bezpečím. A aký dojem vyvoláva? Presne taký, akými sme my.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári