Mám to šťastie, že mám ešte jednu babku. Narodila sa v medzivojnovom období, odžila si teda svoje detstvo, mladosť i dospelosť v celkom iných časoch. A celkom inak sa na svet aj pozerá.
Veď akoby aj nie – vie, kedy mobil zvoní, ale sama by ním nezavolala.
Rádio si zapne, lebo veď omša.
Od dverí k stolu vraj nedovidí, lebo veď ju bolia oči. Ale okuliare ani vo svojich 83 rokoch nepotrebuje.
Z modlitebnej číta takmer stále. Či spamäti, alebo fakt číta, vie už len ona.
Má už svoje nálady, raz si spomenie na to, čo bolo, keď mala 18, vzápätí ju chytí žiaľ, že už nemá nikoho.
„Ale jak nemáte nikoho? Veď máte nás,“ vysvetľujem jej za večer aj trikrát.
„Ale vy už máte svoje a ja nemám nikoho,“ vždy si povie svoje, pričom vymenuje, že už nemá rodičov, brata, manžela a celé príbuzenstvo.
Nedá sa s ňou naťahovať. Má svoju pravdu. Ale podarená je teda tiež statočne.
Nohy ju bolia vždy. Podľa jej slov. Argumentuje to celým životom a všetkým, čo prežila. Vždy zaujímavé a hodnotné počúvanie.
Stále zastáva teóriu, že len nezaľahnúť. A tak vlastne sa motká celé dni po dome, keďže vonku je šmykľavo.
Motká a motká, lebo ju bolia nohy. Už by ju človek aj poľutoval...
Ale keď príde príležitosť vytiahnuť doma harmoniku, moja babka má zrazu zas osemnásť. Zakrepčí si ako mladica. Či valčík, či polku, či čardáš, všetko dá. A ani raz nezaplače, že ju tie nohy bolia.
Smejeme sa všetci. Tak dobrosrdečne. Proste babka expertka. Je mladica duchom, darmo. Ona mi to stále pripomína.
„To vieš, starí ľudia tak hovorili, že plakať máš tam, kde ťa nikto nevidí, ale tancovať tam, kde sú všetci. A oni to vedeli furt najlepšie. Aj keď už pomreli, len my mladí sme ostali, jak ja napríklad,“ poučuje ma nádherným nárečím. Aj toto je domov.
Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny, číslo 6, v predaji od 13. 2. do 19. 2.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
