PREŠOV. Medzi mestami, v ktorých sa organizovali pochody na pamiatku zavraždených Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, bol aj Prešov.

Stretnutie sa začalo pri soche Jána Pavla II. pri Konkatedrále sv. Mikuláša.
Už pár minút pred samotným začiatkom sa schádzali ľudia zo všetkých strán, aby pri soche zapálili sviečku a zastavili sa v tichej modlitbe.
Prichádzali mladí, starší i celé rodiny.
Od sochy bol spoločný presun na plochu pod schodami pred neďalekou cukrárňou. Odtiaľ zaznievali príhovory novinárov i ďalších osobností kultúrneho života v Prešove.
Novinári spísali výzvu
„Takto sa zišli ľudia po celom Slovensku, takmer v 50 mestách. A takto sa na nás teraz pozerá celý svet a celý svet je zvedavý, čo si ešte necháme. Kam až to môže dôjsť,“ povedala na úvod moderátorka SKY rádia Katarína Cimborová.
Následne prítomných vyzvala k symbolickej minúte ticha za zavraždených Janka a Martinu.

Výzvu aktivistov a novinárov z východného Slovenska, ktorí reagujú na smrť svojho kolegu, prečítal dlhoročný novinár a terajší šéfredaktor týždenníkov MY na východnom Slovensku Michal Frank.
„Jano Kuciak nepísal pre svoj osobný prospech, ale aby sa v tejto krajine žilo lepšie. Poďme tento jeho sen o slušnej spoločnosti dotiahnuť do konca, lebo skutok sa stal,“ citoval z výzvy, pod ktorou boli podpísaní mnohí novinári.
„Keď sa stala táto udalosť, bol to šok. Robím v novinách 21 rokov, ale také niečo, takú krutú popravu, ktorej nezabránili tí, ktorí jej mali zabrániť, ktorí sú z našich peňazí platení, toto sme nezažili. Chcem verejne prehlásiť, že nielen ja, ale aj moji ďalší kolegovia sa budeme ešte viac a ešte hlbšie venovať kauzám, ktoré sa dotýkajú nás všetkých, nedáme sa zastrašiť,“ povedal Michal Frank na margo posledných udalostí.
V duchu poézie i otázok
Neplánovane odznela počas zhromaždenia z úst jedného pána aj balada, ktorú napísala jeho priateľka, poetka.
Báseň Februárová balada vystihla to, čím aktuálne spoločnosť žije.
„Čo sa to deje dnes pod našimi Tatrami? Krajinou zaznieva kvílivé requiem, úľak nad vraždami.“
Dlhoročný novinár Jozef Jurčišin sa zastretým hlasom opäť pýtal: „Nikdy som nebol plamenným rečníkom, vždy som bol len tým, kto sa pýtal verejne činných osôb na všeličo možné. S novinárskou prácou sú spojené vyhrážky, to nie je žiadne objavovanie Ameriky. Stalo sa to i mne, i za komunistov, i za demokracie. Mám na to takú poznámku, že je nebezpečné dotýkať sa vysokého vedenia spadnutého na zem.“
Jurčišin vyjadril sústrasť rodinám po Janovi a Martinke.
„Ako otec dvoch synov viem, aké to je, keď sa niečo stane. Ťažko sa mi hovorí, lebo ja radšej píšem. Už len sa pýtať na niečo nepríjemné bolo niečo nebezpečné. Si protisocialistický alebo protislovenský element, že sa pýtaš na veci, ktoré môžu uškodiť republike? A toto, čo sa teraz stalo, nemôže uškodiť republike? Stále bojujeme o niečo, neexistuje štandard.“
To, čo sa deje, pomenoval Jurčišin presne: „Nie je také jednoduché čokoľvek odsúdiť, ale jasné stanovisko treba povedať. Je niečo pred smrťou Jána Kuciaka a je niečo, nové Slovensko, po smrti Jána Kuciaka.“
Klena: Sloboda je najviac
Vystúpil tiež známy prešovský muzikant Edo Klena.

„Zlyhávame. Zlyhávame ako občania, máme problém ako alkoholici, kým nepredstúpime a nepovieme sami sebe, že máme problém s ľahostajnosťou a pohodlnosťou. Teraz to už vieme a chceme niečo zmeniť. Ak to neurobíme, nepohneme sa. Zmeniť sa musí omnoho viac. Zlyhávame ako národ. Historicky sme o nič nemuseli bojovať. Československý štát, ani jeden slovenský štát nevznikol z vôle slovenského národa, ani komunizmus nepadol z vôle slovenského národa. Nebojujeme - my to nevieme. Zomreli nevinní ľudia zrejme preto, že novinár prišiel na niečo, čo viedlo vysoko. Ak sa to uspokojujúco nevyšetrí, budem si to vysvetľovať ako ďalšiu výzvu osudu, aby sme v Európe obstáli ako národ, ktorý vie, že sloboda nie je zadarmo. Toto už nebude o odvolávaní ministra. Naši volení zástupcovia musia mať pred nami rešpekt. Sloboda je najviac.“
Mudríková: Opäť „osmičkový“ rok
Dlhoročná novinárka Kvetoslava Mudríková dala slovo, že boj novinárov bude pokračovať.
„Novinári sú hyeny. Novinári nás zaťahujú do káuz. Novinári píšu o korupcii, ktorá nie je dokázaná na súdoch. Takto hovoria o nás čelní politickí predstavitelia, v takejto atmosfére dlhodobo pracujeme a potom zomrú dvaja mladí ľudia, jeden z nich je novinár. Nepoznám slová, ktoré by zmiernili bolesť ich rodičov. Opäť je tu rok, ktorý má na konci osmičku. A my stojíme tu na námestí, aby sme vzdali hold týmto nevinným ľuďom. Nechcem, aby sme museli stáť na námestí a bojovať za to, aby sa vyšetrila pravda. Ale ak to bude treba, asi iná cesta nebude. My sa zastrašiť nedáme, budeme písať to, čo zistíme a nie preto, aby nás niekto nazval, že sme hrdinom a nie preto, aby nám po smrti postavili pomník.“
Durkáč: Nedáme si rady s vládou?
Prešovský hudobník Tomáš Durkáč sa zamýšľal nad silou národa.

„Mrzí ma, že až takáto tragická udalosť nás donútila pozastaviť sa nad tým, v akej krajine to vlastne žijeme. V druhom rade by som chcel vyjadriť nespokojnosť voči vláde Slovenskej republiky, ktorá už dlhodobo potláča inteligenciu a potenciál nás, Slovákov. Slovensko je krásna krajina, nie až tak krásny štát. Tlačia do nás, kto si kúpil aké hodinky, ktorá žena čaká dieťa s Kollárom, ale žiadna oblasť nerieši to, že jedine my máme možnosť a silu to zmeniť. Je nás 5,5 milióna a nevieme si dať rady so 150-člennou vládou? Je to pre mňa nonsens, chcú nám zavrieť ústa. Dokončime to, čo sa Janovi nepodarilo dokončiť, urobme našu krajinu lepšou, ľudskejšou, urobme to pre nás a naše deti.“
Maťufka: Hocikoho z nás môžu „dať preč“
Lukáš Maťufka, herec a riaditeľ divadla, sa pýtal, či sa zas vracajú staré časy.
„Som otcom troch detí, každý je z nás je otcom alebo matkou a nikto z nás nechce raz v budúcnosti, keď naše deti vyrastú, aby sme im povedali - nič sme neurobili. My ako samostatní jedinci možno nemáme takú silu ako takto, keď sme všetci pokope na námestí a môžeme povedať názor. Len nedávno sa minuli časy, keď niekto prišiel na divadelné predstavenie a povedal - zrušte to, nepáči sa mi to. V polovici predstavenia herci prestali hrať, lebo to dostali príkazom od politika, ktorý si povedal, toto nie je dobré. Také časy tu už boli aj v dávnej, aj v nedávnej minulosti. To, že zomreli dvaja mladí ľudia, znamená, že kedykoľvek si môžu nájsť kohokoľvek z nás, lebo povie niečo v kaviarni, na ulici a niekomu sa to nebude páčiť. Mne sa nepáči stav, že médiá si chcú robiť prácu a niekto príde a povie - toho daj preč.“
Oborník: Dáme si vziať slobodu?
Novinár a vysokoškolský pedagóg Peter Oborník zdôraznil, že vinu na tom, čo sa deje, nesie štát a tí, ktorí teraz na námestí nie sú.

„Už sa nemôžeme pozerať na to, ako sa nám stráca školstvo, zdravotníctvo a teraz sa nám stráca aj sloboda? Stratili sa nám dva ľudské životy - dokedy chceme čakať? Nestalo sa ešte dosť? Na vysokej škole učíme žurnalistov, že máme byť objektívni, faktickí, máme hľadať pravdu. Ja by som vás chcel vyzvať, aby sme všetci spoločne hľadali pravdu, lebo pravda je tá najdôležitejšia hodnota v našom živote. A kto tú pravdu nebude hľadať v svojom srdci, tak ten bude mať navždy zalepené oči. Je čas, aby sme sa rozhodli, ako ďalej naše Slovensko pôjde. Ja odtiaľto odísť nechcem, patrím sem, spravme si našu krajinu, aby sa tieto veci nikdy nediali.“
Pavlík: My sa pravdu nedozvieme
Vystúpil aj René Pavlík ako jeden z organizátorov.
„Od pondelka rozmýšľam, ako sa k tomu má jeden človek postaviť, ako sa vysporiadať. Byť ticho, či sa ozvať. Dvaja mladí ľudia, ktorí plánovali svoj život spoločne, pod jednou strechou, teraz budú pochovaní každý zvlášť na inom cintoríne. Je to hrozné a sme tu aj preto, aby sme rodine vyjadrili, že v tom nie sú sami. Mrzí ma, že musím konštatovať to, že oni sa pravdu nedozvedia, prečo ich dcéra zomrela, my sa to nikdy, bežní ľudia, nedozvieme. Skúsme si v týchto mladých ľuďoch nájsť príklad, buďme aj my odvážni, pýtajme sa aj my na veci, nech toto je ten odkaz tejto nezmyselnej vraždy. Im na tom záležalo, aby nám niekto ukradol budúcnosť. Nasledujme ich príklad.“
Matka zavraždenej: Vstúpte si do svedomia, politici
V deň pochodu v Gregorovciach pochovala rodina Martinku. Mama Martinky zanechala prítomným odkaz, ktorý pustili zo zvukovej nahrávky.

„Aby sa celé Slovensko zmobilizovalo, aj zahraničie, aby pomohli nám rodičom, ktorí sme porodili, ťažko vychovali tie deti. A toto urobia takému mladému človeku a mojej dcére? Bola to nesmierna láska.“
Posolstvo smerom k politikom bolo jasné.
„Žeby si vstúpili do svedomia. A nech nechajú, aby vyšla pravda najavo. Aj oni majú deti, nech sa vžijú do toho, ako to prežívame my, matky. Nech si vstúpia do svedomia, ak ešte nejaké majú.“
V dave znelo skandovanie Ďakujeme.
Postupne sa dav s tisíckami ľudí, odhady boli medzi 3-tisíc až 4-tisíc, presunul po Hlavnej ulici smerom k Pamätníku obetiam komunizmu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári