Nakupujem zväčša vtedy, ak je to potrebné. A aj to najradšej v čase, keď je koncentrácia podobných kúpychtivých ako ja aspoň o čosi nižšia.

Napríklad v obchodných centrách potraviny vybehnem kúpiť až krátko pred zatvorením.

To viem, že tam už budú len oneskorenci ako ja alebo tety predavačky, ktoré práve v duchu posúvajú hodinky do záverečnej.

Veď ísť na obyčajný nákup, to si, prosím pekne, žiada fakt viac ako 5 minút. Lebo všetko je už, zase raz, poprehadzované.

Nech žijú marketingoví mágovia obchodných centier!

Naučila som sa, ak mi fakt treba len dve – tri veci, ísť do obchodu radšej bez košíka. V duchu hesla – kúpim len to, čo sa mi zmestí do rúk.

Lebo akonáhle mám ukladací priestor v rukách, vtedy sa mi v hlave vynára celý zoznam toho, čo mi treba. Ktorý by sa tam inak neobjavil, keby som prišla k regálu, zobrala čo potrebujem, a šla zaplatiť. Ale tá aviváž bola minule vzadu vľavo a teraz...

Brázdim uličkami obchodu a zrazu si spomeniem, že už doma nemám bazalku, ostal tam tiež len jeden jogurt, dobrú cenu majú na jablká, hubky na riad už sú tam tiež len dve...

Rozmýšľam, či sa vrátiť predsa len po ten košík, alebo ísť, ignorantsky, ďalej. Zväčša za mňa rozhodne hlas z reproduktorov, ktorý mi slušne oznámi, že o pár minút zatvárajú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári