BARDEJOV. V roku 1942 boli, v priebehu niekoľkých mesiacov, tri štvrtiny židovského obyvateľstva na Slovensku deportované do koncentračných táborov. Vrátane starého otca Yuriho Dojca.
Po mnohých rokoch sa Dojc vrátil do domu svojich predkov s fotoaparátom v ruke. Náhodná udalosť ho priviedla do opustenej židovskej školy na východe Slovenska, kde od momentu, keď všetkých čo ju navštevovali odvliekli preč, zastal čas. To, čo našiel vnútri, rovnako ako to, čo našiel v opustených synagógach a cintorínoch, ktoré navštívil, boli pozostatky starej kultúry, ktorá náhle zanikla.
Dojcove neobyčajné zábery majú umeleckú, ale aj historickú silu. Svojou takmer abstraktnou kompozíciou hovoria oveľa viac o tom, ako títo ľudia žili, než o tom, ako zahynuli.“
(Last Folio, A photographic memory, Yuri Dojc, Katya Karusova, 2015).
Prečo ste dnes v Bardejove?
V roku 1997 zomrel môj otec. Išiel som na jeho pohreb do Bratislavy a tam som stretol jednu pani, ktorá mi rozprávala neskutočný príbeh z druhej svetovej vojny. Ako bola v Osvienčime a ako jej tam veštica vyveštila celý život. A všetko sa jej splnilo. Dojalo ma to a začal som veriť, že existuje osud. Dovtedy som tomu neveril. Povedala mi, že navštevuje tých, čo prežili holokaust a nemajú nikoho a že im robí spoločnosť, donesie im nejaké keksy, drobnosti a tak. Poprosil som ju, či môžem chodiť s ňou. A tak to celé začalo. Začal som fotiť portréty tých ľudí.
Vystavovali ste ich?
V septembri 2001 ma pán Bútora, ktorý bol vtedy slovenský veľvyslanec v USA poprosil, či by som z toho celého neurobil výstavu vo Washingtone. Výstava mala byť 12. septembra, do Washingtonu sme leteli 11. septembra 2001, keď spadli dvojičky. Po výstave sme mali stretnutie v Bratislave, kde som sa stretol s filmovou producentkou Katyou Krausovou. Otočila sa pre pohár a všimla si moje fotky, ktoré som tam premietal. Tiež náhoda. Niekedy vám správny pohyb môže zmeniť celý život.
Začali ste s ňou pracovať na spoločnom projekte.
Povedala mi, že by chcela o ľuďoch, ktorých fotím, urobiť film. Krátko na to, sme začali filmovať.
Aj v Bardejove.
Áno. Fotili sme v Bardejove, keď za nami prišiel nejaký pán a povedal, že nám musí niečo ukázať. Katya odpovedala, že nemáme čas, ale presvedčil som ju, že päť minút nás nezabije. Zobral nás do modlitebne Bikur Cholim na Kláštorskej ulici a ukázal nám tie knihy. Boli sme z toho úplne hypnotizovaní. Potom sme sa dozvedeli, že v Michalovciach je tiež domplný takýchto kníh. A tam sa stal ďalší malý zázrak.
Aký?
Bolo tam po chodbe porozhadzovaných päťtisíc kníh. Niekoľko sme si ich pozreli a zistili sme, že každá má pečiatku majiteľa. Zatiaľ čo som fotil, Katya medzi nimi našla modlitebnú knihu môjho starého otca Jacoba, ktorý bol v Michalovciach dámsky krajčír. V živote som ho nevidel. Viete, človek potom začína rozmýšľať, že to nie je náhoda. A bol to celý sled náhod, ktoré na seba nadväzovali.
Bardejov, Michalovce, modlitebná kniha. Ovplyvnilo to scenár dokumentu a projektu?
Úplne sme ho zmenili. Z pôvodne pätnásťminútového filmu sa stal osemdesiatminútový.
O čom je ten film?
O fotografovi, ktorého dobieha jeho minulosť. Minulosť, ktorú ignoroval a ktorej nebol súčasťou. V podstate je to o ľudskom osude.
Čo ste robili dovtedy?
Bol som reklamný fotograf v Kanade. Robil som krásne veci, lietal som po celom svete. Reklamy pre všetky firmy, ktoré poznáte. Viedol som spokojný život a všetko mi išlo veľmi dobre. Ale toto mi úplne všetko zmenilo. Na prelome milénia som si uvedomil, že reklamná fotografia v takej forme, ako sa robila dovtedy, končí. Inernet a photoshop zmenili celé moje krásne cestovanie. Prišlo to jednoducho v správny čas.
Projekt má za sebou film, knihu a takmer tridsať výstav. Kde ste mali najväčší ohlas?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
