„... čakám ako na deň súdny, kedy budú ľudia ľuďmi?“
Slová tejto, podľa mňa jednej z najlepších piesní, aké poznám, mi veľmi často prichádzajú na um.
IMT Smile v pár veršoch excelentne vyjadrili to, kde sme sa ako ľudia dostali. Na hranicu, za ktorou nám už nič nie je sväté, pred nikým nemáme rešpekt.
Ešte stále silno v spoločnosti rezonuje vražda dvoch nevinných mladých ľudí. Ich vrah je stále neznámy. Teda, podľa informácií, ktoré sú prezentované.
Otec súdený za smrť postihnutého syna sa za mreže nevráti Čítajte Vo mne však navždy bude silno vrytá ešte jedna smrť. Pri ktorej sa uvažovalo nad tým, že vrahom mohol byť vlastný otec.
Už len toto spojenie je na prvé počutie absurdné. Ale je to tak. Pred súd sa postavil človek, ktorému bolo od Boha zverené ťažko postihnuté dieťa.
Poznám prípady, keď v takých momentoch muži jednoducho zbalili kufre a odišli.
Nezovšeobecňujem, každý prípad, rodina a jej členovia sú jedineční, s inými okolnosťami a životnými situáciami. A každý sa s takou životnou situáciou popasuje inak.
Sama viem, že mám neuveriteľný rešpekt pred lekármi, zdravotníkmi, ošetrovateľmi, sestričkami. Pred všetkými, ktorí s takýmito ľuďmi denno-denne pracujú a prichádzajú do styku.
No tento rešpekt je už neopísateľný pri rodičoch, ktorí v týchto prípadoch nepoznajú dovolenku a sviatok, prácu na zmeny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
