KRIVANY. Pohľad na autentický život na dedine priniesol galaprogram Folklórnej skupiny Jána Lazoríka z Krivian v predstavení Rok na dzedziňe.
Symbolické abrahámoviny oslavuje nositeľ tradícií z regiónu horná Torysa Folklórna skupina Jána Lazoríka z Krivian.
Folkloristi z obce, kde pôsobil známy zberateľ, etnograf a folkorista Ján Lazorík, si premiérovým programom Rok na dzedziňe pripomenuli bohatstvo, ktorým táto obec žije.
Desiatky scénok života
Pramene, z ktorých Krivany čerpajú, sú skutočne nesmierne bohaté.
Pri príležitosti svojho 50. výročia pôsobenia si pripravili sled scénok, ktorými vykreslili rok na dedine.
Od fašiangov Američaniek cez otvorenie a požehnanie košiara, obdobie hrabania, večer na dedine, čas na salaši, pri príprave dreva na zimu až po volenie čeľade.
Materiály sú pritom omnoho bohatšie.
„Nebolo by možné ukázať tu všetky scénky, to by sme tu možno boli aj tri dni, keďže pán Lazorík zaznamenali neuveriteľných 77 scénok,“ povedal počas programu moderátor, multiinštrumentalista a folklorista Michal Smetanka.
Ten, mimochodom, patril k častým návštevníkom Jána Lazoríka a vždy s neutíchajúcim záujmom čerpal z jeho múdrostí.
Na úrovni folklórneho súboru
Vyše dvojhodinový program Kriviancov zaplnil tamojší amfiteáter. Počasie bolo folkloristom prajné, publikum ešte viac. Sled scénok odmenili neustálym potleskom.
V závere nemohli chýbať poďakovania, na pódium sa vrátili aj bývalí členovia skupiny.
Tá spočiatku fungovala pod názvom Folklórna skupina Krivany, v roku 2015 sa ich názov, na znak úcty, zmenil na Dedinskú folklórnu skupinu Jána Lazoríka.
„Veľmi sa teším z tohto programu, ktorý tu dnes naši predviedli. Videl som mnoho programov, oslavovali jubileá kolektívy ako Šarišan či Raslavičan. Ale po tom, čo som videl tento program, myslím si – a isto mi dáte za pravdu – že aj naša folklórna skupina z Krivian je vynikajúca a na rovnakej úrovni ako tieto folklórne súbory, z čoho sa veľmi teším,“ povedal na margo folklórneho kolektívu starosta obce Ján Šejirman.
V iných kolektívoch sa venujú tancom a spevom, oni v Krivanoch sa zameriavajú na scénické predstavenia.
Nebolo to vraj jednoduché
Dať dokopy desiatky folkloristov, od najmenších po najstarších, vraj bol ťažký oriešok.
Predsa len, každý mal svoje povinnosti, raz prišiel na skúšku, inokedy zas chýbal iný.
„Nebolo to jednoduché, dať dokopy ľudí na jeden čas,“ vysvetlil Anton Lazorík, primáš sprievodnej ľudovej hudby Toriske hudaci a jeden z hlavných vedúcich pri príprave programu.
Vnuk Jána Lazoríka i takýmto spôsobom opäť vzdal hold svojmu dedovi. Hudba, ktorá počas programu znela, nebola teda žiadnou novinkou.
„Čerpali sme zo známych melódií, nevymýšľali sme žiadne novinky.
Všetko je z materiálov z tohto regiónu,“ vysvetlil Anton.
Celý program bol vystavaný zo scénok, ktoré zaznamenal Ján Lazorík.
„Niektoré čísla boli autentické, iné boli vyskladané. Napríklad Amerikanky boli autentické, ale hrabanie boli už scénky spojené,“ opísal Anton.
Piesne využívali z archívu, neexperimentovali so žiadnymi novinkami. Prácne bolo skoordinovať veľkú skupinu jednotlivcov.
„Dosť veľká výprava a nezídu sa nikdy všetci, toto bol najväčší problém.“
Často mali skúšky aj v nedeľu popoludní, neraz to aj s vypätím síl či emócií. Ale pri programe to už malo svoj efekt.
„Podľa mňa to dopadlo veľmi dobre na to, ako to ešte včera vyzeralo. Ohlasy boli výborné, zvukár perfektný,“ hodnotil po skončení primáš.
Mrzelo ho len, že chýbali etnografi či zanietenci folklóru. Reprízu však neplánujú.
„Na festivale budú z toho nejaké scénky a uvidíme, čo bude ďalej,“ povedal Anton.
Zamerali sa na súzvuk ľudí s prírodou počas roka
Všetko sa to vraj začalo v dome Ireny Gernátovej. Prvú skúšku mali v novembri minulého roka, keď dávali dokopy svoje idey s podobou programu.
Stojí za ním trojica Irena Gernátová, Silvia Radačovská a Anton Lazorík.
„Zišli sme sa s tým, že by sme chceli niečo pripraviť na výročie. Mali sme dva varianty programu, nakoniec sme zvolili rok na dzedziňe, začali sme hľadať nápad, čo a ako dať dokopy,“ opisuje začiatky Silvia Radačovská.
„Každú chvíľu sa to menilo. Vybrali sme osem scénok, ktoré sme predstavili. Je ich oveľa viac, ale snažili sme sa zamerať sa na obdobia v roku,“ opisuje Irena Gernátová.
Mladší so staršími „bojovali“
Nácviky nie sú jednoduché.
„Bolo by sa treba opýtať, ako by na mňa nadávali, aká som „ďabľnica“,“ smeje sa pani Irenka.
„Niekedy sa stávalo, že bojovala mladšia generácia so staršou. Ale my mladí, ktorí sme to nezažili, si musíme nechať poradiť, ako to má vyzerať, aby sme to nepokazili, dobre, oblečenie, zvyky,“ vysvetlila Silvia.
„Vždy musíme hľadať spoločnú reč a niekedy je ťažko presvedčiť, lebo oni si myslia, že ja to nechcem im dovoliť, ale to tak nemôže, lebo raz keď tak bolo, musí to tak ostať. Keď to obrátime, tak to už nepôjde tak.“
Irena toto všetko ešte zažila, presne v podobe autentickej. „Vedela by som každú jednu scénku do detailov rozobrať a k tomu všetko porozprávať,“ spomína si pamätníčka.
„Keď sme boli mladí, mávali sme s učiteľmi majálesy. A teraz, keď sme hrali, ja som sa cítila úplne, ako keby som bola tam, vtedy, keď sme to hrali,“ opisuje úsmevom Irena.
Vo Východnej? Ako doma
Irena Genrátová je rodáčka z Brezovičky, Ján Lazorík ju ešte v detstve učil. Neskôr sa vydala do Krivian, kde sa opäť stretli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
