Ste prvou Slovenkou, ktorá preplávala Lamanšský prieliv. Aké boli vaše prvé pocity po doplávaní do cieľa?
Milujem spomínať na tie nádherné emócie, ešte stále sa mi zarosia oči pri spomienke na pocity šťastia, vzrušenia, radosti a hlavne vďačnosti. Priznám sa, že nikdy predtým som takú zmes emócií nepocítila. Hovorí sa, že nie je nič krajšie, ako keď sa vám narodí bábätko. Mám dve deti a ak mám byť úprimná, pocity po doplávaní do cieľa boli veľmi podobné. Triaslo sa mi celé telo, slzy mali nádhernú chuť. Najprv ma bolelo naozaj celé telo od medúz, soli, cítila som neskutočnú bolesť aj takých svalov, o ktorých som ani netušila, že mám (smiech). No zrazu bolesť úplne odišla, akoby som ju ani nikdy necítila. Veľmi často sa v spomienkach vraciam na francúzske pobrežie, znovu prežívam emócie, ktoré som vtedy prežívala, presne viem, kde boli položené kamene na pláži, dodnes si pamätám pocit teplého piesku na mojich studených chodidlách.
Preplávať 36 kilometrov dlhý prieliv za vyše 11 hodín. To si obyčajný človek ani nevie predstaviť. Je to neskutočná vzdialenosť. Ako ste sa na taký výkon pripravovali?
Trošku vás poopravím. Kanál La Manche je vzdušnou čiarou vzdialený 36 kilometrov, no nielen lode, ale ani my plavci neplávame priamo, nie je to možné pre morské prúdy. Ja som mala naplánovaných takmer 45 kilometrov, ktoré som musela preplávať, aby som sa dostala do cieľa. Takže to bolo o takmer 10 kilometrov viac. No a môj bežný deň? Môj pracovný čas má 12 hodín, po práci idem na tréning, po tréningu sa venujem rodine – synovi Jakubovi a dcérke Laure, ale aj trom mačkám a jednému psíkovi. Priznávam, že by som si vedela predstaviť, keby môj deň mal 30 hodín, ale nemám na výber, 24 hodín využívam na maximum. No a čo sa týka samotných príprav, tak k nim, samozrejme, patrilo sústredenie pri mori. Ak si myslíte, že išlo o príjemnú dovolenku, musím vás sklamať. Pobyt pri mori bol mimo hlavnej sezóny, teda v marci, apríli, keď je more ešte veľmi chladné a navyše sú jeho súčasťou obrovské vlny. Bolo to tak preto, aby som si zvykla na ten masaker, čo ma čakal. Dlhodobo sa otužujem v rámci skupiny Košické tulene. Otužujeme sa od novembra do jari, keď má voda tak pol stupňa. Otužovanie je fantastické, každému ho odporúčam.
Úprimne – mali ste počas plávania cez Lamanšský prieliv krízu? Chceli ste to vzdať? Čo vás motivovalo pokračovať?
Nie! Nikdy som nemala krízu a ani som nepomyslela na to, že skončím. Veď to by som nemohla v pokoji zomrieť (smiech). Zvládli to piati chalani. O čo horšia som ja – žena? Hádam by som nebola „bábovka“ a nenechala ich vyhrať. Ale je pravda, že som nemala v pláne poraziť ich, a nie to ešte prekonať pätnásťročný rekord, ktorý držal prvý Slovák, ktorý La Manche preplával. Bol to, mimochodom, Zoltan Makai s časom 11 hodín a 22 minút a v tom čase mal Zoli len 25 rokov, zatiaľ čo ja som mala 43 rokov. Takže minimálne vzhľadom na vek mal môj čas 11 hodín a 16 minút pre mňa väčšiu hodnotu.
Ako prebieha tréning na takýto plavecký výkon?
Plávam, plávam, plávam. Veľa, vždy a všade, kde sa plávať dá. Mesačne som plávala 120 kilometrov, pol roka pred termínom preplavby 180 kilometrov mesačne. Tvrdá príprava trvala dva a pol roka. V zime v bazéne, od jari do neskorej jesene na otvorených jazerách. A samozrejme, nesmela chýbať telocvičňa v rámci takzvanej suchej prípravy.
Čo je pre plavca najhoršie – počasie, studená slaná voda, žraloky, medúzy, psychika či fyzická kondícia?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
